Pozývame vás na uvedenie novej knihy Borisa Filana Hodina človečiny, ktorá práve vyšla vo Vydavateľstve SLOVART.
Prvé sa uskutoční v pondelok 11.6. 2018 o 18.00 v PKO v Prešove (Čierny orol, Hlavná 50) ako súčasť podujatia Pálenica. Lístky v predpredaji nájdete tu.
V Bratislave sa krst knihy koná vo štvrtok 14.6. 2018 o 18.00 v kníhkupectve Panta Rhei (Poštová ulica, Bratislava).
Vychádza vám kniha Hodina človečiny, ktorá má podtitul 33 vybraných filanoviek.Venovali ste ju svojej mame...
NázovHodina človečinymá niekoľko významov, jeden z nich odkazuje na skupinu Elán a ich album Hodina slovenčiny. Rovnomenná pesnička má spoločnú tému s úvodom novej knihy. Dotýka sa štúrovcov a ich odkazu ponad čas. Mame som knihu venoval preto, lebo každá mama si dáku knihu zaslúži. Moja mama sa v knihe vyskytuje v hlavnej úlohe v poviedke Stretnutie s básnikom. A náhodou v ten deň, keď kniha vyjde, bude mať narodeniny.
https://femme.sk/index.php/volny-cas/kniha/item/11470-boris-filan-dovidenia-dopocutia-docitania#sigProId8db62c7654
Je to cestopis, próza?
Hodina človečinyje pokračovanie sérieZabíjačka a iné rozkošea Po vtákoch. Nikdy som o spôsobe, akým rozprávam a píšem, nepochyboval. Sám rád také texty čítam. Jeden mladý muž písal o rozhlasových Páleniciachdiplomovú prácu. Nevedel si rady s definovaním žánru, a tak ho vynaliezavo nazval filanovky. Mne sa vždy žiadalo voľne sa pohybovať medzi zábavou, literatúrou, publicistikou a dokumentaristikou. Hovorím si, že vypaľujem hrnčeky, ktoré majú mať chutný obsah, príjemnú formu a pevné uško. Učil som sa to od senzačného chlapíka Billa Brysona a od skvelého amerického lekára a esejistu Lewisa Thomasa. Kto ma pozná, vie, že píšem tak, ako myslím a rozprávam. Chcem sa s čitateľmi a poslucháčmi podeliť o to, čo vidím, čo čítam, o čom a ako rozmýšľam. Vždy mi musia vo vydavateľstve knihu zobrať z rúk, lebo najradšej by som ju stále dopisoval o nové filanovky.
Čo sa vám teraz nevošlo?
Úžasný príbeh moriaka, ktorý bol pre Aztékov posvätným vtákom. Chovali ho kvôli pestrofarebnému periu, ktorým sa zdobili pri oslavách boha menom Tezcatlipoca.V roku 1776 navrhoval Benjamin Franklin moriaka ako jedného z kandidátov na národný symbol. Nakoniec súťaž vyhral orol bielohlavý. Moriaka väčšina zavrhla s odôvodnením , že je to márnivý a hlúpy vták. A tak ďalej, moriak bude hudrovať až v nasledujúcej knižke.
Jedna z filanoviek sa volá Hodina človečiny alebo nesplnený plán...
Mal som pokušenie napísať knihu, v ktorej by som sám sebe a čitateľom priblížil významné postavy našej minulosti, štúrovcov a udalosti okolo legendárneho Evanjelického lýcea. Zistil som, že to dokážem iba s niektorými, s Hviezdoslavom, so Štefánikom, so Sládkovičom. Tvorba štúrovcov bola mnohohlasý monológ, v ktorom sa vyjadrovali za celý národ bez jeho súhlasu. S fragmentmi toho kolektívneho monológu sa potom stretávame u mnohých neskorších slovenských autorov. Jeho črepiny dodnes nestrávené vypadávajú z našich politikov a zatuchnutých národniarov. Keď som časť materiálu o Štefánikovi odvysielal v rozhlasovej Pálenici, ozvali sa Štefánikovi ochrancovia,písali mi výhražné listy, nakoniec sa obrátili so sťažnosťou na rozhlasovú radu. Každý máme svojho Štefánika.
Čo vám na štúrovcoch prekážalo?
Neprekážalo mi nič, ale mojou vinou sme sa nestretli. Peter Pišťanek povedal, že my Slováci máme plno svetoznámych mužov, o ktorých nikto nevie. Štúrovci neboli veľkí umelci, ale čestní, statoční ľudia. Väčšina pôsobila ako farári, svoj život obetovali iným. Nesúďme ich, že nepísali vynikajúcu poéziu a prózu, to, čo v skutočnosti robili, je dôležitejšie a užitočnejšie. Pod obrovským tlakom udržali v Rakúsko-Uhorsku jeden perspektívny národ.
Píšete o nevídanom úspechu Slovenska v dejinách.
Malý mladý národ, ktorý bol súčasťou Rakúsko-Uhorska na území nazývanom Horné Uhry, sa stal miláčikom historických udalostí. Pri rozpade monarchie nás Česi potrebovali, aby im veľmoci dovolili vytvoriť si vlastný štát. Šikovný šachista T. G. Masaryk chcel mať prístup k Dunaju a zobral Maďarom spod nosa mnohonárodný Prešporok. Českí legionári sem napochodovali a na chvíľu premenovali Prešporok na Wilsonovo město. Za dvadsať rokov spolužitia v ČSR nás Česi naučili všeličo o bankách, divadle, úradovaní aj o medicíne. Potom sme sa na chvíľu pridali k Hitlerovi, ale Slovenské národné povstanie nás vychmatlo spomedzi porazených a prehodilo nás na breh Spojencov takou silou, že sme so sebou zobrali aj úslužne kolaborujúcich bratov Čechov. Medzi satelitmi Sovietskeho zväzu sme ako ČSR a ČSSR boli vďaka predvojnovému priemyslu a podvedomej sympatii k Rusom premiantmi toho invalidného spolku. V roku 1989 sa stal zázrak, Európa sa rozvibrovala. Veľmoci nám dovolili to, za čo by chvíľu predtým znamenalo trest smrti za velezradu. Nežne sme rozdelili Československo a získali sme svoju štátnosť. Zvíťazili sme na Olympiáde národov v novej disciplíne – v trojskoku do výšky.
Vraj ste zoškrtali text knihy o tretinu...
S časovým odstupom vycítim, ktoré veci ešte potrebujem doladiť. Ale tie vyradené texty sú použiteľné a budú dobrý zákvas na ešte jednu knihu filanoviek. Tú venujem svojmu otcovi. Hovorím a píšem o ňom málo, lebo sme mali zložitý vzťah. Môj otec bol čestný, múdry a priateľský muž, ale ako dieťa ma veľmi nevnímal, až ako chalana, s ktorým si mohol zahrať basketbal a pokecať o literatúre. Z detstva si pamätám iba jeho temnú diagnózu: „Ten chlapec nie je v poriadku, vôbec nečíta.“ Občas opakujem myšlienku, že virtuálne stojíme na vysokom stĺpe a proti emocionálnym víchriciam nás majú chrániť štyri múry. Jeden vymurovala mama, druhý otec, tretí kamaráti a štvrtý škola. Tie múry sa volajú láskavosť, vernosť, vzájomnosť a múdrosť. Keď niektorý z nich chýba, jeho smerom v živote zlyhávame, vypadávame z pravidiel hry. O hľadaní otca som napísal román Wewerkaa z ostychu som sa skryl za výpoveď dievčaťa. Nakoniec som nenašiel otca, ale kamaráta, a to vedel otec najlepšie. Ako keď sa bezruký naučí kresliť nohou. Čo sa týka vernosti, mám školu bezrukého maliara.
Kto boli dôležití ľudia vášho života?
Celkom prvý bol môj strýko Jozef, ku ktorému som chodil na prázdniny do Brna. Bol to povolaním bankár, bývalý legionár, veľmi vzdelaný a sčítaný muž zo starej školy.
Čo bola tá stará škola?
Ochota byť nevynútene slušný, dobrovoľne presný, netárať, ale plniť, nepodrážať, nezávidieť, nevydierať, nepodieľať sa na výhodných nemorálnostiach. Nielen nekradnúť, ale nesúhlasiť s krádežami iných. Bol to duchovný výkon, pri ktorom najprísnejšie hodnotil každý seba samého. Muži zo starej školy boli vzdelaní, morálni a veľmi ľudskí.
Kto boli ďalší dôležití ľudia vášho života?
V škole to bol Pali Hammel. On sa stal mojím bratom, ktorého som vtedy nemal. Už v škole mal zvláštny cynický humor aj vážnosť dospelého muža. Pali bol a je veľmi stará duša, ktorá sa musela vrátiť do života a prijať chlapčenskú schránku, ale nič z predošlých životov nezabudla. Palimu Hammelovi sa splnilo to, čo si všetci želajú, byť ešte raz dieťa, ale s dospelým rozumom. Nikdy nebol detský, naivný, dychtivý. Nikdy nebral nič vážne, každou vetou ľudí naokolo ironizoval. Ale vo svojej bystrosti sa nikdy nepriblížil k ich senzorom tak blízko, aby začali zvoniť na poplach. Keď som skúšal to isté robiť ja, tak ma považovali za arogantného. Režisér Ján Roháč a Pali Hammel boli veľkí učitelia môjho života.
Čo vás naučil režisér Ján Roháč?
Človek môže získať základné všeobecné vzdelanie, špeciálne vzdelanie, a ak má šťastie, stretne svojho majstra, ktorý ho naučí to podstatné. Nielen ako robiť lepšie svoju profesiu, ale aj ako žiť, vidieť veci a uvažovať. Ako bojovať, ako sa brániť, ako sa priateliť a ako spolupracovať s ostatnými. A mal ešte jednu neodolateľnú vlastnosť. Rád rozprával ostatným filmy, ktoré videl. Formanov Prelet nad kukučím hniezdommi raz pri čakaní na lietadlo porozprával tak farbisto, že keď som ho videl, tak som bol trošku sklamaný. Ja filmy milujem, možno viac ako literatúru. Nakazila ma moja mama, ktorá mala doma staré filmové časopisy. A aj otec, ktorý bol scenárista, filmový dramaturg a režisér. Filmy sú môj druhý život. Bol som veľmi sklamaný, že som sa nestal aj ja režisérom, hoci ja by som nakrúcal iné filmy ako otec. Na otázku, prečo sa tak nestalo, som našiel odpoveď až nedávno. Nemal som talent. Ale film som miloval a milujem. A veľmi rád filmy, ktoré som videl, rozprávam ostatným.
Elán bude oslavovať päťdesiate výročie založenia...
Existuje efekt staršieho spolužiaka. Tí, ktorí sú iba o rok nad vami, vás už celý život vnímajú ako chalana. To máme my s Elánom. Nie v tvorbe ani rozhodovaní, ale v niečom transcendentálnom. To slovo som použil náročky. Kedysi som sa jedného staršieho múdreho muža spýtal, čo to znamená. On sa na mňa pozrel ako na zelenáča, nadýchol sa a zistil, že to nevie ani on. Ale to ma viac upokojilo, ako sklamalo. Na Eláne bolo skvelé, že chalani fungovali ako rodina, rešpektovali pravidlá, mali idey a boli lační ako mladí vlci. S odstupom času sa mi zdá, že sme písali pesničky ako posadnutí. Jožo hovorieval, že človek nerobí to, čo chce, ale to, čo musí. Jedna skvelá režisérka nám zložila veľkú poklonu. Povedala, že vďaka našim pesničkám sa tie strašné roky ľahšie znášali. Jožo mi prisahal, že po veľkom turné už končí. Pripadá mi to ako dobrý nápad. Ale celkom mu neverím.
S Oliverom máte svoj program, s ktorým cestujete už piaty rok po Slovensku. Aké je to byť na javisku so synom?
Oceňujem umenie vciťovania sa do partnera. V rozhlase sa mi to darí na päťdesiat percent a vtedy je rozhovor najlepší. Ale s Oliverom je to takmer dokonalé. Veľmi dobre sa počas vystúpenia cítime. Sme si jeden druhého vedomí tak, že sa pozorujeme , aj keď sme k sebe chrbtom. Sme schopní navzájom vnímať nielen slová toho druhého, ale aj reč jeho tela, na pohľad nepodstatné veci, ako sedí, kedy potrebuje vodu, kedy kávu, kedy mu dať priestor, kedy pomôcť, kedy sa zasmiať, kedy ho prerušiť a kedy ho nechať vyniknúť. Je to režírovanie vlastného výkonu cez oči partnera. Vtedy to na diváka pôsobí ako úprimné a autentické. Keď celým telom načúvate tomu druhému, otvorene, úprimne a nevinne, je šanca, že prebehne naozajstná komunikácia a užitočný dialóg. Mám taký dobrý vzťah aj s Kamilom Peterajom, s Rasťom Piškom, s Ivanom Popovičom. Je dobré mať s niekým takmer totožnú pôvodnú matricu. Poznať rovnaké knihy, príbehy, vidieť rovnaké filmy a poznať rovnakých ľudí. S takým človekom sa ľahko a príjemne dajú z pôvodného materiálu vytvárať nové, pozmenené, ale podobné zážitky. S takými ľuďmi je jednoduché a nezaťažujúce tráviť čas.
Povedali ste, že aj tie najväčšie priateľstvá sa raz skončia...
Keď človek s niekým chodí, žije, má schopnosť zaguľatiť svoje pohľady, nevnímať partnerove chyby a nesympatické vlastnosti. Ale ako sa vzťah vyvíja, začnú sa niektoré veci zviditeľňovať. Až dospejete do štádia, že sa odhodláte ukončiť to. A v tej fáze sa pohľady zaostrujú, človek vidí všetky zabalené, zaokrúhlené, zjemnené chyby ešte ostrejšie, lebo ich zaradí do argumentácie pre rozchod. Vtedy občas príde k nečakanému zvratu, vzťah sa nerozpadne, obnoví sa. Ale to, čo som si uvedomil, čo som v znovanadobudnutej jasnozrivosti uvidel, to už nikdy nezmením, nezabudnem, nezaguľatím. Môžeš si to nevšímať, ale už to nikdy nie je také, ako keď si to nevedel. Poviem príklad. Jeden z našich dávnych kamarátov sa pri opekaní pri ohni opil, postavil sa na peň, začal hajlovať a vytekali z neho urážky na adresu Maďarov, Čechov, Židov a farebných, ako keby sa mentálne povracal. Nemôžem si pomôcť, odvtedy ho už vždy vidím na tom pni. Jeden oslňujúci poznatok dostatočne ožiari celý vzťah a všetky činy sa ukážu preformátované na inú realitu. V záujme zachovania kamarátstva, z racionálnych pohnútok alebo zo zištných, sa to poznanie dá odložiť do mrazničky mysle. Ale už je to tam.
Poslucháči a čitatelia majú radi vaše príbehy, lebo ich rozprávate s takou chuťou a dobrou energiou...
Veľa som sa dozvedel od Daniela Kahnemana. Podľa neho máme ilúziu o našom sústredení na svoj život, v skutočnosti väčšinu zážitkov prepasieme. Za život 600 milión trojsekundových zážitkov. Neuchovávame v pamäti zážitky, ale meniaci sa príbeh nášho života. Iné je šťastie, ktoré zažívame, a iné, ktoré si pamätáme. Naša pamäť neuchováva autentické zážitky, rozpráva príbehy o nich. A my si tie príbehy dotvárame a vymýšľame. Nezáleží na tom, akú bolestivú operáciu som zažil, dôležité je, ako si ju pamätám. A aký mala výsledok. Zážitkovéjafunguje svojím vlastným spôsobom V skutočnosti nie je dôležité to, akí sme šťastní, ale akí sme spokojní, keď uvažujeme o svojom živote. Spokojnosť prinášajú peniaze a dosiahnuté veľké ciele. Šťastní sme, keď sme s ľuďmi, ktorých máme radi a môžeme s nimi tráviť čas. Všetko závisí od toho, ako svoj život vnímame a ako o ňom uvažujeme. Rád rozprávam svoje príbehy tak, aby som šíril pohodu.
Začiatkom roka sa po celom Slovensku konali veľké protestné zhromaždenia. Ako ich vnímate a hodnotíte?
Demonštrácie na námestí majú takmer náboženský charakter. Portréty dvojice zavraždených obložené stovkami sviečok sú nové ikony. Ľudia prichádzajú demonštrovať za čisté Slovensko, proti korupcii, za demokraciu ako na púť. Majú abstinenčné príznaky duchovna. Chcú byť spolu, získať silu tisíchlasu. Veria, že vražda nevinných bola mystická a stala sa štartom očisty. Sú presvedčení, že nenásilným masovým prejavom naženú strach zlým mocným. A že po odvolaní skorumpovaných politikov nastúpia noví, čestní. Ani samotní organizátori nedokážu sformulovať konkrétny cieľ. Na Slovensku sa narába s pravdou prekrútenou na spôsob Möbiusovej pásky.
Ako vnímate migračnú krízu?
Náš svet sa zmenil na čudný gýč, ktorému nikto nerozumie. Všetko zlé sa obráti na dobré a všetko dobré sa poserie. Migračná kríza je nová revolúcia. Aktérmi nie sú ľudové masy, ale jednotlivci a rodiny. Nepotrebujú ideológiu a vodcov. Stačia im fotografie, ktoré zverejňuje Google na internete, legendy a ochotní prevádzači. Táto revolúcia nechce zvrhnúť diktátora a skorumpovaných ministrov. Nespokojní domorodci opustia svoju krajinu a odchádzajú do spotrebného raja.Už nikto neverí ideám a nemá rešpekt k hodnotám. V tomto type pirátskeho kapitalizmu ľudia skôr či neskôr dospejú k etickému kolapsu a ťarcha predošlého života nám prevráti káru morálky. V kontexte radikalizácie islamských hnutí v Európe hrá kľúčovú úlohu osud bosnianskych moslimov. Je to fatálna vec, ktorá Západu uniká. Po masakre tejto menšiny totiž propaganda v mešitách vytiahla argument ťažkého kalibru. Hlásali, že Bosniaci predstavovali najintegrovanejšiu európsku moslimskú skupinu, niektorí boli dokonca svetlovlasí a modrookí. A ako dopadli? Imámovia hovoria: „Práve to čaká všetkých moslimov. Keď nás nebudú potrebovať, pri prvej vhodnej príležitosti nás pobijú ako Bosniakov. Sme obete rasizmu, xenofóbie a veriť v integráciu nemá zmysel. Jediná nádej je brániť sa a útočiť.“
Máte tiež pocit, že sa ocitáme v čoraz väčšom chaose?
Už oddávna. Versailles, Trianon, Berlín, Jalta, Reykjavík – to sú iba názvy zastávok, ale vlak života sa rúti a vezie si so sebou všetky staré krivdy, bolesti, nenávisti, špinavé spolky. Nemci, Maďari, Rusi, Poliaci – strašný guláš pocitov, spomienok, trápenia, nádejí, omylov. Každý to vidíme ináč, každý zväčšujeme svoje krivdy a nechceme vidieť cudzie, tobôž nami spôsobené. Na Slovenskuje dôležité si uvedomiť, že vo verejnom živote v politike nič nemá pevnú štruktúru, nosnú kostru, dáky smer a predvídaný cieľ. Ako keby sme sa iba tackali v reakcii na okolité výkyvy. Mečiar bol v politike dvadsať rokov a čo po ňom zostalo? Dáka myšlienka, nejaký politický postoj? Čarnogurský, Dzurinda, Fico. Žiadna vízia, žiadna idea, len samá kaša a blato.
Čo vám robí radosť?
Dobré nové knihy, ako SapiensYuvala Noaha Harariho. Výstava sôch Alexandra Ilečka v Modre. A, samozrejme, celkom najviac vnučka Charlottka, dcéra môjho syna Mareka a jeho manželky Christell. Má dva roky a už ma požiadala o tanec.
Písali ste, že máte blok po tom, ako ste spadli v tanečnej škole.
Rád som si s ňou zatancoval. Charlottka je polovičná Francúzka, má šarm a eleganciu. Dvojročné dámy vedia robiť zázraky.
Ste zberateľ zaujímavostí. Čo vám pribudlo do zbierky?
Pri potulovaní sa ľudskou anatómiou som si uvedomil, že my muži máme v tele uzdičky. To je to, čo pocítite, keď spustíte jazyk medzi zuby a spodnú peru. Máme dve uzdičky, v ústach a na penise, čiže tam, kde treba občas pribrzdiť.
Zistil som, že existuje povolanie onomastik. Onomastikaje náukao vlastných menách, ich tvorení a historickom vývoji. Toto slovo pochádza z gréckeho slova ὀνομαστικός (onomastikos).Najoriginálnejšie meno mal jeden český šľachtic. Volal sa Snědldítětikaši.
Ešte zbierate Verejnú lyriku?
Oveľa menej, už nemám také citlivé ucho. Ale občas niečo ulovím.
Od detí:
Botanická záhrada, to je ZOO pre kvety.
Nové zuby vždy narastú čisté.
Od starého šoféra
Mal som šéfa, bohatého Trnavčana s mercedesom, a ten ma volal Haudujúdú.
Moja manželka v Egypte:
Chcela si vypýtať od čašníka veľkú fľašu vody. Povedala: „One big beetle please!“ Tvrdí, že už keď otvárala ústa, vedela, že si pýta veľkého chrobáka, ale nedokázala to zmeniť.
Neznámy svojmu synovi:
Nehovor mi, že sa to nedá, radšej si priznaj, že to nevieš.
Zo života:
Žena túži po mužovi, ktorý je nežný, starostlivý, chápavý a komunikatívny, ale aj silný, mužný a drsný. Takého mať nemôže. Ten už totiž priateľa má.
Aká bude nasledujúca kniha a kedy?
Ešte si nie som istý. Mám takmer dokončený román ŠNR, s chuťou píšem zbierku záhadných poviedok Miliónta kvapkaa mám v hlave jeden kruto krásny príbeh lásky.
Skončíme príbehom?
Aj tak sa dá.
Kedysi dávno jedna žena išla na trh a na svoje prekvapenie videla, že v jednom stánku predáva Pánboh.
„Čo predávaš, Bože?“ spýtala sa žena.
A Boh povedal: „Všetko, po čom zatúžiš.“
Žena to zobrala ako veľkú príležitosť a povedala: „Prosila by som si lásku, šťastie a múdrosť.“
Boh sa usmial a povedal: „Celkom si ma nepochopila. Ja nepredávam plody, iba semená.“
