Slobodné Hlavné je kniha o polarizácii, moci, strachu, slobode a o tom, prečo rozdelenie krajiny nie je riešením, ale začiatkom oveľa horšieho príbehu. Jakub Filo, skúsený novinár a držiteľ viacerých ocenení, prichádza s knihou, ktorá presahuje bežné hranice dystopie. Slobodné Hlavné je príbehom o krajine, ktorá ešte stále hrá divadlo demokracie, no jej moc ovláda autokratický populista — Premiér. Spolu s Ministrom a Masliakom postupne rozkladá štát, normalizuje čistky, využíva nenávisť a manipuluje masy tak umne, že odporcovia sa postupne ocitajú na okraji spoločnosti.
Jakub Filo otvorene priznáva, že kniha vznikala v čase, keď realita sama predbehla jeho predstavivosť: „Ukázalo sa, že realita je stále o krok pred pred fikciou. Akýkoľvek dystopický nápad som dostal, v skutočnosti sa odohral oveľa skôr, ako keby som tú realitu stále naháňal,“ hovorí autor.
Jednou z najsilnejších stránok románu sú postavy. Zároveň univerzálne aj nepríjemne známe. Premiér, Minister či Masliak nemajú byť karikatúrami slovenských politikov. Filo to zdôrazňuje, „že žiadna z postáv v tejto knihe nemá predlohu len v jednom konkrétnom človeku. Rovnakých politikov nájdeme v Maďarsku, Spojených štátoch, Poľsku či Brazílii.“
Príbeh sledujeme očami Maxa, novinára z Hlavného Mesta, ktorý roky odhaľuje korupciu a mocenské machinácie. Jeho pohľad je autentický, plný pochybností, hnevu aj nádeje. Max nie je hrdina, je to človek, ktorý sa snaží nestratiť kompas, keď sa pravidlá hry menia každý deň.
V Krajine sa začína šíriť nenávistná kampaň namierená proti Hlavnému Mestu, ktoré je miestom liberálnych a pokrokových hlasov. Premiér dokáže rozoštvať ľudí tak účinne, že každá jeho tlačovka sa mení na verejné pranierovanie „slniečkarov“. Polarizácia rýchlo prerastá do agresie, obmedzovania práv a čoraz hlbšej autokracie.
A potom prichádza nápad, ktorý všetko zmení.
„Čo ak by sa Hlavné Mesto odtrhlo od zvyšku Krajiny?“
Spočiatku je to len alkoholom podfarbený žart medzi priateľmi. No keď sa tieto slová o niečo neskôr objavia v petícii, ktorú Max nikdy nenapísal — len raz nahlas vyslovil — začína sa reťaz udalostí, z ktorých nie je návrat.
Prológ jasne ukazuje, ako môže nenápadná myšlienka prerásť do niečoho, čo už nikto nedokáže zastaviť: „Hlboké brázdy medzi ľuďmi vznikajú nenápadne. Keď sa prejavia v celej svojej veľkosti, zväčša sa už nedajú zaceliť.“
Jakub priznáva, že písať satiru v čase, keď spoločnosť žije vlastnú dystópiu, je extrémne náročné: „Na jej konci nie je satira ani dystópia, iba veľmi okresaný opis reality.“
Slobodné Hlavné je kniha, ktorá reflektuje súčasnú atmosféru na Slovensku, nastavuje zrkadlo, ktoré nechce každý vidieť a ponúka napínavý až thrillerový príbeh. Zároveň núti premýšľať o tom, kam smerujeme, a pri tom všetkom dáva nádej, že cesta späť existuje.
Je to román, ktorý budete čítať so zatajeným dychom, no zároveň budete mať pocit, že sa ho jednoducho musíme naučiť čítať aj medzi riadkami.
Profesor Anton Heretik odhaľuje emócie, ktoré formujú naše životy
Od každodenných situácií až po hraničné zločiny odhaľuje, ako tieto pocity formujú náš charakter, naše vzťahy a spôsob, akým chápeme seba samých.
Ti je Vina a hanba.
Sú emócie, ktoré prežívame celý život – od prvých chýb v detstve až po zložité rozhodnutia dospelosti. Vina a hanba patria medzi ne. V novej knihe – ôsmej publikácii zo série marginálnej psychológie – profesor Anton Heretik detailne skúma ich pôvod, význam i dopad na psychický život človeka. Ide o dielo, ktoré osloví nielen odborníkov, ale aj každého, kto túži lepšie pochopiť svoje reakcie, svedomie a sebahodnotenie.
Heretik kombinuje vedecké poznatky so skúsenosťami z terapeutickej a forenznej praxe. A práve tieto pasáže sú tým, čo knihe pridáva výnimočnú presvedčivosť a autenticitu.
Pestrá paleta hanby: od tela po traumy
Jednou z najsilnejších častí knihy je Heretikova klasifikácia foriem hanby, ktoré človeka sprevádzajú v rôznych situáciách života.
Autor opisuje telesnú hanbu, ktorá zohráva významnú úlohu najmä pri poruchách príjmu potravy. Ďalším typom je rodičovská hanba, keď sa cítime zodpovední za neúspechy svojich detí.
Obzvlášť pôsobivo pôsobí kapitola o hanbe spojenou s traumou: „Obeť znásilnenia sa hanbí, že sa do tej situácie dostala a že sa viac nebránila.“
V knihe zaznievajú aj extrémne formy, napríklad hanba z prežitia, ktorú prežívali mnohí väzni koncentračných táborov: „Všetci moji blízki zahynuli, a ja som tu,“ parafrázuje Heretik.
Autor zároveň vysvetľuje, prečo je hanba taká náročná na spracovanie – vedie k úzkosti, depresii, stiahnutiu sa zo spoločenského života. A práve v snahe chrániť vlastné sebahodnotenie si ľudia vytvárajú obranné mechanizmy.
Vzťahy ako s. r. o.
Heretik čitateľov vedie aj do roviny bežných rodinných a partnerských problémov. V jednej zo svojich úvah uvádza: „Klientom často opakujem, že vzťahy sú s. r. o. – spoločnosť s ručením obmedzeným.“
Zrozumiteľne vysvetľuje, ako si každý do vzťahu prináša svoj temperament, charakter a rodinné mýty. Pripomína, že konflikty často nevznikajú z veľkých tém, ale z banálnych nezhôd – od toho, či sa patrí pri jedle nahlas hovoriť, až po rodinný program na nedeľu.
Vina a hanba nie je len odborné dielo. Má silný sebapoznávací rozmer. Heretik čitateľov pozýva, aby sa pozreli do vlastnej minulosti, vzťahov a reakcií. Ide o dielo, ktoré má potenciál meniť pohľad na seba aj na druhých, a najmä pomáha lepšie pochopiť naše správanie.
Vina a hanba je presne ten typ knihy, pri ktorom si počas čítania uvedomíte, že sa vás týka viac, než ste čakali. Hovorí o nás, o našich strachoch, o tom, čo skrývame pred svetom aj pred sebou samými. Je to dielo, ktoré si zaslúži pozornosť – nielen pre kvalitu a odbornosť, ale najmä pre svoju schopnosť otvárať oči a učiť nás viac ľudskosti.
