Ako dokázala zabiť svojho manžela?

Pre milovníkov kráľovnej anglickej detektívky máme novinku – Lord Edgware zomiera. Vynikajúca detektívka z roku 1933 vychádza prvý raz v slovenskom preklade. O popularite tohto románu svedčí aj to, že bol niekoľkokrát sfilmovaný, naposledy v roku 2000 so skvelým Davidom Suchetom v hlavnej úlohe.

Ale späť k vražde lorda Edgwara.
Ako ho však mohla zabiť jeho manželka, keď v čase vraždy sedela na večeri s priateľmi? A aký mohla mať motív, keď manžel už pred šiestimi mesiacmi súhlasil, že sa s ňou rozvedie? Mŕtvych postupne pribúda a zdá sa, že tento prípad bude pritvrdým orieškom aj pre slávneho detektíva.

Pri detektívke Lord Edgware zomiera vieme nielen to, kde a kedy ju napísala, ale aj na čom. V rokoch 1931-1932 boli manželia Mallowanovci v severnom Iraku. Dom, v ktorom tam bývali, bol zariadený veľmi skromne. Kráľovná detektívok sa uspokojila s tými najzákladnejšími vecami, no vždy potrebovala mať poriadny stôl, na ktorý položila písací stroj a tvorila. Na sedenie stačila debna od pomarančov, ale písanie si vyžadovalo kvalitný stôl, pod ktorým si mohla zložiť svoje nohy. Jeden taký Agatha zbadala v obchode, ale vedúcemu výpravy sa zdal príliš luxusný. Nakoniec však pani Mallowanová dosiahla svoje a pustila sa do príbehu lorda Edgwara.

• 01 01
•  

Začítajte sa do novinky Lord Edgware zomiera:

Verejnosť má krátku pamäť. Vražda Georgea Alfreda St. Vincenta Marsha, štvrtého baróna z Edgwaru, ktorá vzbudila veľký záujem a rozruch, je už dávno vecou minulosti. Jej miesto zaujali novšie senzácie.
Môj priateľ Hercule Poirot sa v súvislosti s týmto prípadom nikdy otvorene nespomínal. Dovolím si tvrdiť, že to bolo v absolútnom súlade s jeho želaním. Jednoducho sa rozhodol, že v ňom nebude figurovať. Zásluhy si pripísal niekto iný, presne ako chcel. Okrem toho z Poirotovho svojrázneho osobného uhla pohľadu išlo o jedno z jeho zlyhaní. Zakaždým tvrdí, že na správnu stopu ho priviedla náhodná poznámka, ktorú utrúsil nejaký neznámy okoloidúci na ulici.
Nech to bolo akokoľvek, pravdu o prípade odhalil vďaka svojim schopnostiam práve on. Keby nebolo Hercula Poirota, pochybujem, že by sa niekomu podarilo dokázať páchateľovi vinu.
Preto mám pocit, že nadišiel čas, aby som zaznamenal všetko, čo o tej záležitosti viem. Poznám všetky podrobnosti týkajúce sa daného prípadu a rád by som podotkol, že tým zároveň splním želanie jednej výnimočnej dámy.
Často spomínam na ten deň, keď sa môj drobný priateľ prechádzal sem a tam po koberci vo svojej neveľkej, starostlivo upratanej obývačke a pritom nám majstrovsky zhrnul celý ohromujúci prípad. Svoje rozprávanie začnem presne tam, kde vtedy začal on: v londýnskom divadle v júni minulého roka.
Carlotta Adamsová bola v tom čase v Londýne stredobodom pozornosti. Rok predtým odohrala niekoľko popoludňajších predstavení, ktoré dosiahli obrovský úspech. Tento rok mala za sebou trojtýždňovú sezónu a toto bol jej predposledný večer.
Carlotta Adamsová bola mladá, výnimočne talentovaná Američanka, ktorá sa špecializovala na krátke sólové skeče bez mejkapu a rekvizít. Zdalo sa, že dokáže s ľahkosťou rozprávať všetkými možnými jazykmi. Jej scénka zo zahraničného hotelu bola vskutku nezabudnuteľná. Na javisku sa v jej podaní striedali americkí a nemeckí turisti, anglické rodiny zo strednej vrstvy, pochybné dámy, ožobráčení ruskí aristokrati a unavení diskrétni čašníci.
Jej smutné skeče sa rýchlo striedali s veselými. Keď hrala ženu z Československa, ktorá zomiera v nemocnici, od dojatia nám stiahlo hrdlo, no o chvíľu sme sa už triasli od smiechu pri pohľade na zubára, ktorý pri práci priateľsky klebetí so svojimi obeťami.
Svoj program ukončila výstupom, ktorý nazvala: Zopár imitácií.
Aj ten zvládla veľmi dobre. Jej tvár aj bez mejkapu v okamihu nadobudla črty známeho politika, slávnej herečky alebo krásky z vyššej spoločnosti. Každá jej postava predniesla krátky monológ. Mimochodom, aj tieto prejavy boli pozoruhodne dobre premyslené a zdôrazňovali všetky slabé stránky každej postavy, ktorú si Carlotta vybrala.
Ku koncu výstupu napodobnila mladú talentovanú americkú herečku Jane Wilkinsonovú, ktorá bola v Londýne veľmi známa. Urobila to zasa veľmi šikovne. Hlúposti, ktoré vypúšťala z úst, vyslovovala s takým emocionálnym nábojom, až ste mali pocit, že každé slovo má nejaký hlboký a zásadný význam. Jej nádherne sfarbený a trocha zastretý hlas pôsobil priam omamne. Tie zdržanlivé, ale čudne veľavýznamné gestá, mierne sa hojdajúce telo, dokonca aj dojem pozoruhodnej fyzickej krásy – netuším, ako to dokázala!
Krásnu Jane Wilkinsonovú som vždy obdivoval. Nadchýnalo ma, koľko emócií vkladá do svojich úloh, a v rozhovoroch s tými, čo tvrdili, že Jane je síce pekná, ale nie je žiadna herečka, som trval na tom, že má značné herecké schopnosti.
Bolo trocha zvláštne počuť ten známy, mierne zachrípnutý hlas, ktorý sa občas osudovo stíšil, čo ma zakaždým hlboko zasiahlo, pozorovať to zdanlivo dojímavé gesto ruky, ktorá sa pomaly zovrela a potom zasa uvoľnila, a sledovať, ako odrazu pohodila hlavou a odhrnula si vlasy z tváre. Uvedomil som si, že takto Jane zakončovala každý dramatický výstup.
Jane Wilkinsonová patrila k tým herečkám, ktoré po svadbe prerušili svoju hereckú kariéru, len aby sa k nej po niekoľkých rokoch zasa vrátili.
Pred tromi rokmi sa vydala za bohatého, hoci trocha výstredného lorda Edgwara. Hovorilo sa, že krátko po svadbe ho opustila. V každom prípade, pol druha roka po uzavretí manželstva už hrala v amerických filmoch a počas tohoročnej divadelnej sezóny sa objavila v úspešnej londýnskej hre.
Pri pohľade na Carlottin dôvtipný, hoci azda trocha zlomyseľný výstup mi zišlo na um, ako asi vnímajú podobné imitácie samotné napodobňované osoby. Tešia sa, že sú natoľko slávne, že ich niekto napodobňuje, a tým im zabezpečuje ďalšiu reklamu? Alebo ich rozčuľuje, že niekto koniec koncov úmyselne prezrádza ich triky? Nestavia sa Carlotta Adamsová do úlohy súperiaceho kúzelníka, ktorý vyhlasuje: „Ach! To je starý známy trik! A veľmi jednoduchý. Ukážem vám, ako sa to robí!“
Pomyslel som si, že keby niekto napodobňoval mňa, veľmi by sa ma to dotklo. Pravdaže by som nedal nič najavo, ale určite by sa mi to nepáčilo. Človek musí byť veľmi zhovievavý a mať svojrázny zmysel pre humor, aby dokázal oceniť také nemilosrdné odhalenie.
Len čo som dospel k tomuto záveru, prívetivý zachrípnutý smiech, ktorý ku mne doliehal z javiska, sa zrazu ozval aj spoza mňa.
Prudko som sa obrátil. Rovno za mnou v miernom predklone s pootvorenými ústami sedela osoba, ktorú Carlotta práve napodobňovala: lady Edgwarová, známejšia pod menom Jane Wilkinsonová.
Ihneď som si uvedomil, že som sa mýlil. Jane sa s otvorenými ústami a rozžiarenou tvárou predkláňala a oči jej svietili od nadšenia.
Keď sa „imitácia“ skončila, hlasno zatlieskala a so smiechom sa obrátila k svojmu spoločníkovi, vysokému krásavcovi, ktorý vyzeral ako dáky grécky boh. Jeho tvár som poznal skôr z obrazovky ako z divadla. Bol to Bryan Martin, momentálne azda najobľúbenejší filmový hrdina, ktorý hral v niekoľkých filmoch aj s Jane Wilkinsonovou.
„Je úžasná, no nie?“ vyhŕkla lady Edgwarová.
Zasmial sa.
„Jane, tuším si celá bez seba.“
„Nuž, veď je naozaj neuveriteľná! Oveľa lepšia, ako som čakala.“
Pobavenú odpoveď Bryana Martina som nezachytil. Carlotta Adamsová sa práve pustila do ďalšej improvizácie.
Neskôr sa odohralo niečo, čo budem navždy považovať za veľmi zvláštnu zhodu okolností.
Po predstavení sme s Poirotom zašli na večeru do hotela Savoy.
Pri susednom stole sedeli lady Edgwarová, Bryan Martin a dvaja ľudia, ktorých som nepoznal. Upozornil som na nich Poirota, a práve vtedy vošla ešte jedna dvojica a usadila sa k ďalšiemu stolu. Ženina tvár mi bola zvláštne povedomá, ale v tej chvíli som ju nedokázal nikam zaradiť.
Vtom som si uvedomil, že hľadím na Carlottu Adamsovú! Sprevádzal ju neznámy, starostlivo upravený muž s veselým, hoci trocha prázdnym výrazom. Podobní muži vo mne nevzbudzujú ktovieaký rešpekt.
Carlotta Adamsová mala na sebe nenápadné čierne šaty a ani jej tvár nepriťahovala pozornosť. Pôsobila neurčito, čo jej zrejme pomáhalo pri umení imitácie. Dokázala poľahky niekoho napodobniť, ale sama nemala ktovieako výrazné črty.
O svoje úvahy som sa podelil aj s Poirotom. Pozorne ma počúval, mierne nakláňal vajcovitú hlavu a pohľadom kĺzal po oboch stoloch.
 „Tak toto je lady Edgwarová? Áno, spomínam si, že som ju videl hrať. Je to belle femme.“
„A navyše dobrá herečka.“
„Možno.“
„Zdá sa, že o tom nie ste presvedčený.“
„Podľa mňa to závisí od okolností, drahý priateľu. Ak je stredobodom hry a všetko sa krúti okolo nej – áno, vtedy dokáže zahrať svoju úlohu. Pochybujem však, že by dokázala rovnako dobre zahrať aj menšiu úlohu alebo takú, čo sa nazýva charakterová. Hra musí byť napísaná o nej a pre ňu. Mám dojem, že patrí medzi ženy, ktoré sa zaujímajú iba o seba.“ Odmlčal sa a trocha nečakane dodal: „Takým ľuďom hrozí v živote veľké nebezpečenstvo.“
„Nebezpečenstvo?“ zopakoval som prekvapene.
„Vidím, že som použil slovo, ktorým som vás zaskočil, mon ami. Áno, nebezpečenstvo. Viete, taká žena vidí iba jedno – seba. Nevníma hrozby a riziká, ktoré ju obklopujú – všetky tie protichodné záujmy a vzťahy. Nie, vidí iba svoju cestu vpred. A tak ju skôr či neskôr postretne nešťastie.“
Zaujalo ma to. V duchu som musel pripustiť, že také čosi by mi ani nenapadlo.
„A čo tá druhá?“ opýtal som sa.
„Slečna Adamsová?“
Pohľad mu zaletel k jej stolu.
„No?“ zatiahol s úsmevom. „Čo vám mám o nej povedať?“
„Aký dojem vo vás vyvoláva?“
„Mon cher, vari sa mám dnes zahrať na veštca, čo číta z dlane a odhaduje charakter?“
„Ste v tom lepší ako iní,“ poznamenal som.
„Vkladáte do mňa veľkú dôveru, Hastings. Som dojatý, priateľu. No vari neviete, že každý z nás stelesňuje temné tajomstvo – spleť protichodných vášní, túžob a názorov? Mais oui, c’est vrai. Človek si síce občas o niekom urobí úsudok, ale v deviatich prípadoch z desiatich sa mýli.“
„Hercule Poirot nie,“ odvetil som s úsmevom.
„Ale áno, dokonca aj Hercule Poirot! Veľmi dobre viem, že som podľa vás trocha namyslený, ale ubezpečujem vás, že v skutočnosti som veľmi skromný človek.“
Zasmial som sa.
„Vy a skromný!“
„Je to tak. Teda až na jednu vec… Priznávam, že som celkom pyšný na svoje fúzy. V celom Londýne som ešte nevidel také, čo by sa im vyrovnali.“
„Nebojte sa, ani také neuvidíte,“ odvetil som sucho. „Takže nebudete riskovať a neprezradíte mi, čo si myslíte o Carlotte Adamsovej?“
„Elle est artiste!“ vyhlásil prosto Poirot. „A tým som vyjadril takmer všetko, nie je tak?“
„V každom prípade si nemyslíte, že jej v živote hrozí nebezpečenstvo?“
„Každému z nás hrozí nebezpečenstvo, priateľu,“ povedal vážne Poirot. „Nešťastie na nás môže čakať za najbližším rohom. No aby som odpovedal na vašu otázku, slečna Adamsová podľa mňa dosiahne úspech. Je bystrá, a to nie je všetko. Nepochybne vám neuniklo, že je židovka.“
Dovtedy som si nič nevšimol, ale pri jeho slovách som si uvedomil, že má isté semitské črty. Poirot pokýval hlavou.
„To ju predurčuje na úspech. Predsa len jej však hrozí jedno nebezpečenstvo, keďže sa zhovárame práve o ňom.“
„A aké?“
„Láska k peniazom. Láska k peniazom by ju mohla zviesť z prezieravej a obozretnej cesty.“