Onkologička často posiela dobrovoľníčky priamo k lôžkam tých, ktorí potrebujú od nich počuť: “My sme to prežili.“
Lenka aj Marcela sršia dobrou energiou. Obe sa rady smejú a milujú tanec. Často majú spoločné služby v košickej poradni organizácie Europacolon pre pacientov. Pred ochorením sa vôbec nepoznali. Aj s diagnózou bojovali každá sama, so svojou rodinou a priateľmi. Svoje príbehy navzájom poznajú len z rozprávania. „Padli sme si do oka,“ tvrdí Marcela. „Myslím, že sa s Lenkou vhodne dopĺňame. Keby mi niekto kedysi povedal, že ja raz budem ako dobrovoľníčka pomáhať iným onkologickým pacientom, zaťukala by som si na čelo. Bola som utiahnutá, nezverovala som sa iným ľuďom so svojim ťažkosťami. Žila som v manželstve s alkoholikom, za manžela som sa hanbila a roky som denne bojovala s obrovským stresom. Okrem toho som mala hrozný strach z lekárov. Vždy som prosila mamu, aby ona zavolala do ambulancie kvôli výsledkom a do nemocnice som šla so stiahnutým žalúdkom aj na obyčajné odbery. Keď som dostala rakovinu, všetko sa zmenilo. Zrazu som sa nebála,“rozpráva Marcela. Prijala správu, že jej krvácanie z konečníka spôsobil zhubný nádor a nastúpila na operáciu. „Choroba prišla vtedy, keď som si myslela, že najväčší stres mám už za sebou. Manžel bol kvôli zdravotným ťažkostiam v domove dôchodcov, syn doštudoval, hovorila som si, že zrekonštruujem byt a budem sa venovať sama sebe. Stihla som vymeniť podlahy a kúpiť sedačku. A potom sa to začalo sypať,“konštatuje sympatická bývalá učiteľka.
Môže to byť lenivosť
V podobnom období života zastihlo ochorenie aj Lenku. „Mala som 48 rokov, po rozvode som začala žiť s novým partnerom, deti skončili školy, chystala som sa konečne si užiť pokoj,“usmieva sa dnes nad svojimi vtedajšími plánmi. V tom čase sa však už dlhšie sa necítila dobre. „Priberala som a bola som veľmi unavená. Uvažovala som, že by to mohla byť štítna žľaza. Keď som na sestrinej 50-ke zistila, že nevládzem zatancovať jediný tanec, vybrala som sa k svojmu lekárovi. Skonštatoval, že v mojom veku to už môže byť aj lenivosť a zobral mi krv,“hovorí Lenka. O dva dni prišli výsledky a ona musela okamžite nastúpiť do nemocnice. „Mala som hemoglobín ledva na prežitie. Prvé výsledky vyšetrení ukázali, že mám niečo na pečeni. Potom mi urobili kolonoskopiu a zistili mi nádor na hrubom čreve. Metastázy na pečeni sa nedali operovať, boli nevhodne umiestnené. Pamätám sa, ako som prišla k docentovi na onkológiu a ten sa ma opýtal, či viem, čo mi je. Vonku som si čítala správu a emócie sa spustili úplným prúdom. Asi každý z nás si to potrebuje „odrevať“. Nezabudnem, čo mi docent povedal- že chrípka sa lieči dva týždne a rakovina dva roky, aby som bola trpezlivá. Tým som sa potom riadila, neriešila som, že mám štvrté štádium ochorenia, nezaoberala som sa prognózami,“spomína Lenka. Chemoterapia jej spočiatku nezaberala, potom však liečba začala účinkovať a mohli jej operovať aj metastázy na pečeni. „Bola som taká šťastná, že to zlé je z tela preč, že tri týždne po operácii som bola s prelepeným bruchom na výlete v Prahe,“smeje sa Lenka. Dnes je stabilizovaná už takmer sedem rokov. Túžila sa dočkať aspoň jedného vnúčatka, dnes má tri. Keď ju oslovili, aby šla medzi dobrovoľníkov organizácie Europacolon, neváhala. “Študujem na univerzite tretiho veku psychohygienu a na mnohé problémy pacientov sa dnes viem pozrieť aj z tohto hľadiska. Ja som bola často zbytočne hrdinkou. Moji blízki zo zlých správ o mojej diagnóze kolabovali a ja som plakala do vankúša, aby som ich nezaťažovala ešte aj svojím trápením. Dnes povieme pacientovi, ktorému je do plaču, čo by som kedysi chcela počuť ja- vyplačte sa, to vás očistí. Dajte to zo seba von. Pomôže vám to.“
Do nemocnice s pokojom
Marcelino ochorenie sa spočiatku zdalo byť oveľa miernejšie než v Lenkinom prípade. „K lekárovi ma paradoxne dostal práve manžel. Bola som u neho na návšteve v domove dôchodcov a úplne bledá som vyšla z WC, pretože som veľmi krvácala. Okamžite mi vybavil prehliadku. Nádor bol zhubný, ale lekári vraveli, že malé nádory ako bol môj, nezvyknú veľmi krvácať. Po operácii som šla na onkológiu. Nebol nutný vývod, zdalo sa, že liečba bude jednoduchá. Pamätám si, ako sa ma lekár pýtal, či sa teším domov. Nevedela som, čo mu mám povedať. Žiadnu radosť som necítila. A v noci mi prasklo hrubé črevo,“hovorí Marcela o dramatickom zvrate v svojom zdravotnom stave. Nasledovali ťažké tri mesiace v nemocnici, vývod, niekoľko operácií. Potom 28 ožiarov a chemoterapia. „Pamätám si, že som si po každom ožarovaní napísala do kalendára „Hurá!“. Zlyhávali mi obličky, musela som chodiť aj na infúzie. Bolo to naozaj náročné. Vtedy som bola úplne na dne ,“ priznáva Marcela. Aj ona však liečbu zvládla a dokonca sa vrátila na desať hodín týždenne do školy. „To mi veľmi psychicky pomohlo a keď som sa dozvedela o možnosti byť dobrovoľníčkou v Europacolone, veľmi rada som sa k nim pridala. Hoci to znie zvláštne, dnes si myslím, že moje ochorenie bolo Božím darom. Bola to akási výzva, aby som sa zmenila a otvorila sa voči ľuďom. Dnes idem k pacientom do nemocnice s pokojom a cítim veľké zadosťučinenie z toho, že môžem pomáhať.“
Nájdu v sebe odhodlanie
Obidve ženy okrem toho, že pôsobia v košickej nemocnici v pacientskej poradni, chodia aj k priamo posteliam pacientov na oddelenie. „Väčšina z nich je spočiatku nedôverčivá. Keď sa však predstavíme a povieme, že sme bývalé pacientky, začnú vnímať, čo hovoríme. Mnohí sa nás potom opýtajú, ako to bolo s nami. Keď si vypočujú náš príbeh, vidíme na nich, že nám uverili. Zrazu si uvedomia, že sme na jednej lodi a v očiach im zasvieti nádej. Zistia, že my sme to prežili a hoci nad každým z nás visí otáznik, či sa choroba nevráti, už niekoľko rokov sme v stabilizovanom stave. Nikto nerozumie pacientovi lepšie ako človek, ktorý si prešiel rovnakou ťažkou cestou,“ tvrdí Lenka. To isté si myslí aj onkologička MUDr. Zuzana Pribulová. Hoci Lenku ani Marcelu v minulosti neliečila, dnes tvoria jeden tím. Práve ona dobrovoľníčky často posiela priamo za konkrétnymi pacientmi, o ktorých si myslí, že potrebujú povzbudiť a dodať nádej. „Pacienti sa ma často pýtajú, ako budú psychicky znášať liečbu, čo ich presne čaká. A ja im musím odpovedať, že neviem, pretože nemám rovnaký zážitok. Myslím si, že je skvelé mať pri sebe niekoho, kto liečbu už zvládol a kto dokáže toho pacienta ľudsky úplne pochopiť,“ rozpráva lekárka. Často sa podľa nej stane aj to, že lekár pri rozhovore s pacientom nezodpovie všetky jeho otázky. “Či už kvôli nedostatku času, alebo jednoducho preto, že sa v rozhovore neobjavia. Práve vtedy môžu byť dobrovoľníci sprostredkovateľmi komunikácie. Môžu rozptýliť pochybnosti pacienta, alebo mu poradiť ako a čo sa lekára spýtať, aby dostali odpovede, ktoré potrebujú,“ tvrdí MUDr. Pribulová. To, že dobrovoľníčky chodia priamo za pacientmi na oddelenie, považuje za veľkú výhodu. „Ak vidím, že pacient potrebuje spoluúčasť dobrovoľníkov a pošlem ho do pacientskej poradne, často tam nejde. Mnohí si myslia, že sa v poradni nemajú čo dozvedieť. Akoby si nechceli pripustiť, že bez pomoci len ťažko zvládajú náročné emócie súvisiace s chorobou. A zrazu po jednej návšteve pri lôžku na nich vidíme nádej a odhodlanie liečiť sa, ktoré predtým v sebe nevedeli nájsť. A to je ten najlepší predpoklad, aby mohli liečbu úspešne zvládať .“
