... ktoré sa venuje oblasti duševného zdravia a zdieľaniu ľudských príbehov, ktoré môžu pomôcť a inšpirovať. Jeden taký teraz sama napísala.
„Vnímala som veľký rozdiel medzi tým, ako sa ľudia javia a tým, čo v skutočnosti prežívajú. Mnohých stretávame v práci, na ulici, v súkromí a ani nevieme, čo skrývajú. Vlastné slabosti vnímame ako veľmi ťaživé, pritom si častokrát každý nesie svoje bremeno, svoj príbeh, možno aj svojich démonov,“ hovorí slovenská debutantka o impulzoch, ktoré viedli k napísaniu románu. „Sama som spoznala príbehy mnohých ľudí, ktorí vo vnútri neboli takí, ako sa javili. Chcela som poukázať na to, že nikto v tom nemusí byť sám, nech už prechádza akoukoľvek ťažkou situáciou. A zároveň, že nie je vhodné ľudí odsudzovať, pretože nevieme, čo ich k ťažkým stavom viedlo. Bolo pre mňa dôležité poukázať bez predsudkov na nedokonalosti v tomto inak dokonalom svete a poskytnúť nádej.“
Vanda, hlavná hrdinka románu, mala dokonalý život. Vyšplhala sa po korporačnom rebríku svojou pracovitosťou a cieľavedomosťou. Mladá, krásna, úspešná. Čo viac si mohla priať? Lenže jedného dňa si uvedomí, že sa stratila pod tlakom povinností a očakávaní. Z reflektora úspechov sa prepadne do nehostinného prostredia nemocnice, pretože úzkostné stavy a závislosť na alkohole už začínajú byť neznesiteľné. Na psychiatrii spoznáva Adama, otca dvoch malých detí, ktorý tiež nepozná dno. Spolu sa snažia navigovať zákutiami sedení s psychológmi a lekármi, terapiami a inými povinnosťami. Hoci sa postupne zbližujú, Vanda musí nájsť cestu hlavne k sebe, a až potom k iným ľuďom a svetu celkovo.
Románový príbeh má isté spoločné body s autorkiným životom, no Zuzana Šimeková odmieta, že ide o jej osobný príbeh, aj keď je napísaný skutočne otvoreným, až intímnym spôsobom. „Príbeh možno znie intímne, no nie je osobný, je kombináciou inšpirácie, fikcie, stretnutí, rozhovorov s odborníkmi, ľudských príbehov. Je pravda, že mnohé emócie som si vedela sama predstaviť, niektoré som si sama prežila. Ťažšie bolo, keď som text začala revidovať, kontrolovať, aby každá veta a slovo dávali zmysel a bolo tam len to podstatné.“
Názov Krásni ľudia vychádza z citátu lekárky americko-švajčiarkseho pôvodu Elisabeth Kübler-Rossovej: „Najkrajší ľudia sú tí, ktorí si zažili prehru, utrpenie, ťažkosti, spoznali stratu a našli cestu z hlbín. Krásni ľudia sa len tak neobjavia, ľudia sa stávajú krásnymi.” Tento citát je uvedený aj v úvode knihy a pre Zuzanu Šimekovú má silný význam. „Stať sa lepšou verziou seba nemusí byť tá ľahká cesta, ale myslím, že len tá prináša skutočný pokoj, lásku a krásu v tom najširšom slova zmysle. Krásu teda spájam s vnútrom, odlišujem nablýskaný svet zvonka a skutočnú autentickosť človeka, ktorý sa snaží byť dobrý a láskavý. To je skutočná krása.“
https://femme.sk/index.php/volny-cas/kniha/item/18391-krasni-ludia#sigProId52313e2054
Zuzana Šimeková sa narodila v Bratislave. Vyštudovala právo a niekoľko rokov pôsobila ako advokátka v Londýne a v Paríži. Ako sama tvrdí, jej zahraničné obdobia ju nesmierne obohatili a naučili ju nahliadať na realitu vnímavejšie a z rôznych perspektív. Odráža sa to aj v jej debutovom románe, ktorý čerpá z jej parížskych skúseností a zároveň sa zaoberá tenkou hranicou medzi leskom úspechu a hľadaním vnútorného šťastia a rovnováhy tak vo vzťahoch s inými ako aj vo vzťahu k sebe samému. Záujem o témy súvisiace s ľudským vnútrom a prežívaním ju viedli k založeniu občianskeho združenia INLY, ktoré sa venuje oblasti duševného zdravia a zdieľaniu ľudských príbehov, ktoré môžu pomôcť a inšpirovať.
