Vzťah mladej veterinárky Claire s rodičmi a sestrou Aliciou nebol nikdy jednoduchý. Keď ju však jej charizmatická prateta Aurelia súrne zavolá zo Sydney domov na dobytkársku farmu, Claire tuší, že ide o veľa. A naozaj. Ak by jej rodina naďalej skrývala hriechy minulosti, mohlo by ju to celkom zničiť. A tak sa jej matka Ellie musí vrátiť k boľavým spomienkam a dcéram prezradiť, ako vo svojich štrnástich rokoch za dramatických okolností stretla dvojčatá Joea a Charlieho, ktoré jej zasiahli do života ako nikto pred nimi či po nich.
Čo také zažil tento trojlístok, že to vrhá dlhé tiene až na ďalšiu generáciu? A prečo odhalenie pravdy rozoštve Elliine dcéry? Bude ich rodina dostatočne silná a vyrovná sa s následkami krívd a duchmi minulosti, aby mohla podľa vzoru nezlomnej Aurelie kráčať ďalej so vztýčenou hlavou?
Tamara McKinley predala milióny kníh, veľký úspech má napríklad v Nemecku, či Anglicku, kde posledné roky žije. Narodila sa však v Tasmánii, Launcestone a bola nútená sa odsťahovať so starou mamou do anglického Sussexu, aby dokončila dievčenskú internátnu školu. Tá bola pre ňu peklom. Nedokázala pochopiť prísne pravidlá, rozvrh, neexistovali dobrodružstvá, polnočné večierky, nič. Navyše mala typický austrálsky prízvuk, ktorý jej strpčoval život, a aj ona len ťažko rozumela britskému akcentu.
Práve zážitky zo života so starou matkou a pratetami tvoria kostru jej spoločenských románov, ktoré priam prekypujú červenou, zlatou zeleňou zbožňovanej Austrálie.
V slovenčine jej vyšlo 11 kníh, od prvej Čas snov, cez hity Červená zem, Láska v plameňoch, Vábenie ostrova až po Tajomný šum viníc a novinku Dcéry vetra.
https://femme.sk/index.php/volny-cas/kniha/item/14619-dcery-vetra-rodinna-saga-z-divokej-australie#sigProIdb466974661
Začítajte sa do novinky Dcéry vetra:
PROLÓG 1936
Keď Ellie a jej otec cválali na sever do Gregory Downs, od špiny a prachu sydneyskej štvrte Domain ich delil takmer rok. Prašná cesta meandrovala ako krvavočervená stuha pomedzi nedozerné pláne, potom mizla v horúcom opare. Čoraz viac ich však posúvala do útrob neznáma. A tak, keďže mali trocha peňazí a cestovali na koňoch, konečne postupovali ľahšie než počas mesiacov, čo putovali po buši.
Boli ešte hodný kus od Cloncurry, keď si Ellie všimla, ako sa na horizonte za nimi zjavil oblak. „Asi sa schyľuje k silnej búrke,“ povedala varovným hlasom. „Mali by sme si vykopať úkryt, aby nás nezastihla.“
Jej otec John sa obrátil a pozrel ponad plece na horúce oblaky, ktoré sa zlostne zdúvali na čudne žltej oblohe. „Do Curry by sme mali doraziť ešte pred búrkou.“
Ellie sa zamračila. „To nestihneme,“ namietla dôrazne.
„Do Curry nám to na koňoch potrvá aspoň dva dni, a tá búrka je čochvíľa tu.“
„Mali by sme to skúsiť,“ odvetil jej otec, chytil opraty a usmial sa na ňu, predstierajúc veselosť. „A keď zistíme, že to už nejde, prosto sa niekam skryjeme a vyčkáme, kým sa búrka preženie.“
Ellie mu pozrela do peknej tváre, obávajúc sa, že otec stráca zdravý rozum. O pár týždňov dovŕši štrnásť rokov, no on sa k nej správa, akoby bola decko. Už predsa počula o strašných búrkach, aké bývajú na tomto bohom zabudnutom mieste; vedela, že otec je takisto vystrašený ako ona. Prečo to však neprizná?! pomyslela si nahnevane. Ak by ma bol aspoň teraz počúvol, možno by sme sa z toho dostali bez ujmy.
„A kam sa skryjeme?“ spýtala sa Ellie, príkro, netrpezlivo. „Veď tu nie je ani len kopec, ani údolie či skala. Možno nám neostane čas niekam sa uchýliť.“ Rozhliadla sa po pustatine, čo ich obkolesovala. Cesta posiata balvanmi je tvrdá ako skala, na nej drobný piesok, a tých pár zúbožených stromov, čo sa v tej horúčave ohli až k zemi, im veru pod sčernetými vetvami útočisko neposkytne. A najbližšie hory v diaľke pôsobia ako sinky, ako odtlačky palcov na tvári.
„Niečo si už len nájdeme,“ povedal otec so svojou príslovečnou zarytosťou.
Ellie sa naňho vážne pozrela hnedými očami spopod rozstrapatenej ofiny vo farbe kúdele. „Ak máme mať nejakú nádej, najvyšší čas pustiť sa do kopania. Prašné búrky sú priam zabijaky, nesmieme ich podceňovať.“
V tmavých očiach jej otca sa však zračilo neúprosné odhodlanie.
„Asi si cestou do Longreachu počula priveľa strašidelných príbehov z vnútrozemia!“ štekol. „Možno toho vieš na svojich trinásť rokov viac, než treba, no nevieš všetko.“
Keď sa jej otec obzrel na tmavnúci horizont, Ellie sa v sedle pomrvila. Vietor menil smer, no to jej neprinieslo úľavu.
Domorodý opatrovateľ dobytka Snowy White ju kedysi varoval, že počasie môže byť zradné; v živých farbách jej vykreslil, ako zvedie nič netušiacich cestovateľov, a tí sa mylne cítia v bezpečí. Lenže potom sa zrazu z ničoho nič zmení k horšiemu a začne vyčíňať ako divé.
Jej otec John Freeman si stiahol striešku klobúka do čela, zatienil si tmavé oči. „Pôjdeme ďalej,“ povedal skalopevne, nepripustiac ďalšie námietky. „Búrka je ešte na hony od nás. A ako to vyzerá, mení smer.“ A tak obrátil sivkovi hlavu k širokej prašnej ceste, strácajúcej sa v diaľke na severnom horizonte, zanovito si tvrdiac svoje. „Ideme.“
„Ale mne sa to nevidí,“ priečila sa Ellie zaryto a popohnala Clippera do cvalu. „Wang Lee mi rozprával o svojom kamarátovi, ktorého zastihla búrka. Zomrel, nikto mu nemohol pomôcť — pľúca sa mu úplne naplnili prachom. Wang Lee mi vravel aj to, že smrť tu môže prísť raz-dva.“ Nato luskla prstami. „Z ničoho nič.“
„Prestaň tárať o tom Číňanovi a radšej cválaj.“ Jej otec pleskol svojho koníka a ten sa pustil do nešikovného poklusu. Ellie ešte raz pozrela cez plece na rozhorúčený horizont a neochotne sa pohla za ním.
