Aký bol Moliere podľa ruského klasika Bulgakova?

„Bulgakov je jednou z najjasnejších hviezd súhvezdia takých skvelých ruských autorov prvej polovice dvadsiateho storočia ako Anna Achmatovová, Marina Cvetajevovová, Osip Mandeľštam, Boris Pasternak, Iľja Iľf, Michail Zoščenko... Určite stojí za to spoznať aj jeho menej známe dielo Život pána de Molièra.“  

Kniha stojí na pomedzí beletrie a literatúry faktu. Možno by sme ju označili ako dokuromán alebo historický román. Približuje život a tvorbu francúzskeho dramatika Jeana Baptistu Poquelina de Moliere.
Bulgakov sa drží známych faktov, ale príbehu doslova vdýchol život, zinscenoval ho, miestami až počujete jednotlivé postavy, cítite atmosféru vtedajšej doby. Zaľudnil ho Molierovými priateľmi i nepriateľmi, hercami, veľmožmi, mocnými toho sveta, do ktorých nemilosti sa dostal. A nad tým všetkým je rozprávač so svojimi komentármi.

Kniha Život pána de Moliere vyšla s prispením Fondu na podporu umenia.

• 01 01
•  

Michail Afanasievič Bulgakov pochádzal z prostredia liberálnej ruskej inteligencie. Presadil sa aj ako dramatik, hoci s uvádzaním svojich hier mal v Sovietskom zväze neustále značné problémy. Podľa románu Biela garda napísal divadelnú hru Dni Turbinovovcov. Ostane historickým paradoxom, že práve túto hru si Stalin obľúbil, čo – podľa viacerých zdrojov – v čase stalinských represálií Bulgakovovi pravdepodobne zachránilo život.

Začítajte sa do knihy Život pána de Moliere:

Povrávalo sa, že Jean-Baptiste starší sa okrem obchodovania s kreslami a tapetami venoval aj požičiavaniu peňazí na patričný úrok. Nevidím v tom nič pohoršujúce pre obchodne založeného človeka! No zlé jazyky tvrdili, že otec Poquelin to s úrokom dosť preháňal a že vraj dramatik Molière v hnusnom lakomcovi Harpagonovi zobrazil svojho vlastného otca. Harpagon bol ten muž, ktorý sa snažil jednému zo svojich klientov za jeho peniaze podstrčiť všelijaké haraburdie, napríklad aj senom vypchaného krokodíla, čo sa vraj dal zavesiť pod strop ako ozdoba.
Neverím tým hlúpym klebetám! Dramatik Molière nepoškvrnil pamiatku svojho otca a ani ja ju nemienim poškvrniť!
Poquelin starší bol pravý obchodník, významný a ctený predstaviteľ svojho váženého cechu. A nad vchodom do opičieho krámu viala vlajka zobrazujúca spomenutú opicu.
V kráme na pošmúrnom prízemí rozvoniavali farby a vlna, v pokladni zvonili mince a celý deň sa sem hrnuli ľudia, aby si vybrali koberce a tapety. K Poquelinovi staršiemu chodili mešťania aj šľachtici. V dielni s oknami do dvora sa kúdolil prach, vŕšili sa stoličky, váľali sa kúsky nábytkového dreva, odrezky kože a látok a v tom chaose pobiehali, klopkali kladivkami a cvakali nožnicami Poquelinovi majstri a tovariši.

Nad vlajkou, v izbách na prvom poschodí vládla matka. Bolo odtiaľ počuť jej ustavičné pokašliavanie a šuchot sukní z neapolského hodvábu. Mária Poquelinová bola zámožná žena. V jej skriniach ležali drahé šaty a florentské látky, bielizeň z najjemnejšieho plátna, v truhliciach boli uložené náhrdelníky, náramky s drahokamami, perly, smaragdové prstene, zlaté hodinky a vzácne stolové striebro. Pri modlitbe Mária preberala v prstoch perleťové pátričky. Čítala Bibliu a dokonca, hoci tomu príliš neverím, aj gréckeho autora Plutarcha v skrátenom preklade. Bola tichá, milá a vzdelaná.
Jej predkovia boli poväčšine čalúnnici, no našli sa medzi nimi aj ľudia iných profesií, napríklad hudobníci a advokáti.
No a v tých horných izbách Opičieho domu chodil sem a ta plavovlasý chlapec s hrubými perami – najstarší syn Jean-Baptiste. Občas zišiel do krámu a do dielní, zavadzal tovarišom pri práci a vypytoval sa ich na najrôznejšie veci. Majstri sa vysmievali jeho zajakaniu, no mali ho radi. Zvykol si sedávať pri okne, líca si podopierať pästičkami a hľadieť na špinavú ulicu, kde sa hemžili ľudia.

Raz matka prešla popri ňom, potľapkala ho po chrbte a povedala:
„Ach, ty náš pozorovateľ...“
A jedného krásneho dňa pozorovateľa odviedli do farskej školy.
Naučil sa v nej to, čo sa dá v takej škole naučiť – zvládol prvé štyri pravidlá aritmetiky, začal plynne čítať, osvojil si základy latinčiny a oboznámil sa s mnohými zaujímavými faktami, opísanými v Životoch svätých.
šetko plynulo pokojne a bez problémov. Poquelin starší bohatol, mal už štyri deti, keď zrazu Opičí dom postihlo nešťastie. Na jar roku 1632 krehká matka prechorela. Oči sa jej leskli a boli plné nepokoja. Za mesiac schudla na nepoznanie a na bledých lícach jej rozkvitli hrozivé škvrny. Potom začala vykašliavať krv a do Opičieho domu začali prichádzať na muliciach lekári v zlovestných špicatých klobúkoch. Pätnásteho mája bucľatý pozorovateľ usedavo plakal, špinavými päsťami si utieral slzy a celý dom vzlykal spolu s ním. Tichá Mária Poquelinová ležala nehybne s rukami skríženými na prsiach. 

Keď ju pochovali, v dome akoby nastal nepretržitý súmrak. Otec smútil, bol roztržitý a jeho prvorodenec si zopárkrát všimol, ako počas letných večerov otec sedel sám v súmraku a plakal. Pozorovateľa to rozlaďovalo, motkal sa po byte a nevedel, čomu sa venovať. No potom otec prestal plakať a začal častejšie navštevovať istú rodinu Fleurettovcov. Odrazu jedenásťročnému Jeanovi-Baptistovi oznámili, že bude mať novú mamu. A zakrátko sa nová mama Catherine Fleurettová zjavila v Opičom dome. Mimochodom, rodina Opičí dom opustila, lebo otec kúpil iný.