Zaľúbiť sa do spolubývajúceho? To nie je dobrý nápad!

Sú trochu dlhšie, takže si ich môže zapraviť za uši. Na môj vkus je až príliš vysoký a chudý, ale vyzerá ako fajn chlapec. Na každej fotke má milý, trochu krivý úsmev. Určite nie čudný alebo desivý. Hoci keď sa s takýmto očakávaním pozeráte na fotky, po chvíľke vám každý začne pripadať ako vrah alebo psychopat. Snažím sa to teda potlačiť. Vyzerá priateľsky a neškodne. To je dobre. 

Pridajte si túto knihu do svojho letného whishlistu. Vtipný, milý a romantický príbeh, ktorý proste musíte prečítať. Spolubývajúca.

Tiffy a Leon sa delia o byt, dokonca aj o posteľ. 
Tiffy Moorová si po nepríjemnom rozchode s priateľom hľadá nové bývanie. Čo najrýchlejšie a čo najlacnejšie. Lenže ponúkané londýnske byty sú príliš drahé a so svojím nízkym príjmom pomocnej editorky si ich nemôže dovoliť.

Je taká zúfalá, že odpovie na inzerát, v ktorom sa hľadá spolubývajúci. Leon pracuje na nočné zmeny v hospici a byt v noci nepotrebuje. Tiffy by ho teda mohla využívať v noci aj cez víkendy. Leon bude doma len vtedy, keď sa ona bude zdržiavať v práci. V skutočnosti sa teda nikdy nemusia stretnúť. 

Tiffy a Leon si začnú nechávať odkazy – najprv o tom, kedy sa odvážajú odpadky, postupne sú však odkazy srdečnejšie, jeden druhému nechávajú jedlo či koláče, debatujú o všeličom možnom. Hoci sú rozdielni, čoskoro sa spriatelia. A možno medzi nimi vznikne aj niečo viac. 

Ibaže zaľúbiť sa do svojho spolubývajúceho asi nie je dobrý nápad, najmä ak ste sa s ním nikdy nestretli! 

Spolubývajúca je vtipný, romantický príbeh o hľadaní lásky tam, kde ju najmenej očakávate. Autorke Beth O’Learyovej vnukla myšlienku na napísanie jedna skutočná príhoda... 
Jej priateľ lekár pracoval na dlhé nočné zmeny, a tak prešli celé týždne a vôbec sa nevideli. Jeho život poznala len podľa toho, koľko šálok od kávy zostalo na pulte, koľko čoho zjedol a či záložka v jeho knihe zmenila miesto. Zamyslela sa nad tým, ako sa o človeku môžete niečo dozvedieť, ak spolu bývate, ale pritom sa nestretávate.

• 01 01
•  

Začítajte sa do novinky Spolubývajúca:

Prvá kapitola
Tiffy

Zúfalý človek by mohol povedať, že bude pre to viac otvorený novým príležitostiam.
            Aj ja na tom byte vidím isté pozitíva. Pestrofarebná pleseň na kuchynskej stene sa dá predsa oškrabať. Špinavý matrac sa dá celkom lacno vymeniť. O hubách, čo rastú za záchodom, by sa dalo povedať, že vytvárajú dojem ozajstnej prírody. 
Gerty a Mo však zúfalí nie sú, a preto nechcú vidieť to pozitívne. Ich výraz by som opísala slovom „zdesenie“.
„Tu nemôžeš bývať.“
To je Gerty. Napäto stojí, vysoké podpätky čižiem má tesne pri sebe a lakte pritíska k telu, akoby sa snažila na protest zaberať čo najmenej miesta. Vlasy má stiahnuté do pevného nízkeho uzla, aby si mohla rovno nasadiť advokátsku parochňu, ktorú nosieva na súd. Jej výraz by mi bol aj na smiech, keby tu nešlo o môj skutočný život. 
„Musí sa nájsť aj niečo iné, čo sa zmestí do rozpočtu, Tiffy,“ znepokojí sa Mo, keď vytiahne hlavu zo skrinky s bojlerom. Vyzerá ešte neupravenejšie ako zvyčajne, k čomu prispeli aj pavučiny, ktoré mu teraz visia z brady. „Toto je dokonca ešte horšie ako ten byt, ktorý sme pozerali včera večer.“
Rozhliadnem sa, kde je realitný agent. Chvalabohu, nepočuje nás. Fajčí na „balkóne“ (prepadávajúcej sa streche susedovej garáže, po ktorej by sa rozhodne nemalo chodiť).
„Mám týchto pekelných dier akurát dosť. Do ďalšej už vojsť nemienim,“ vyhlási Gertie a pozrie na hodinky. Je osem ráno, do deviatej musí byť na Southwarskom kráľovskom súde. „Musí existovať aj iná možnosť.“
„Naozaj nenájdeme nejaké miesto u nás doma?“ navrhuje Mo už asi piaty raz od tejto soboty. 
„Mohol by si s tým už prestať?“ odvrkne Gertie. „To predsa nie je dlhodobé riešenie. Vôbec si neviem predstaviť, kam by sme ju tam dali. Musela by spať postojačky.“ Podráždene na mňa pozrie. „Škoda, že si taká dlhaňa. Keby si mala menej ako stoosemdesiat centimetrov, strčili by sme ťa pod jedálenský stôl.“
Zatvárim sa previnilo, ale naozaj by som radšej ostala tu ako na zemi v maličkom byte, do ktorého Mo s Gerty minulý mesiac investovali naozaj nehoráznu sumu. Nikdy predtým spolu nebývali, ani keď sme študovali na univerzite. Obávam sa, že to môže byť začiatok konca ich priateľstva. Mo je neporiadny, roztržitý a má zázračnú schopnosť zabrať obrovskú časť miestnosti aj napriek tomu, že nie je práve obor. Na druhej strane Gerty žila posledné roky v až neprirodzene čistom byte, takom dokonalom, že vyzeral, akoby ho vytvoril počítač. Nie som si istá, či sa budú dať ich životné štýly skĺbiť tak, aby pritom celý západný Londýn nevyletel do vzduchu.
Hlavným problémom však je, že ak mám spať u niekoho na zemi, tak sa už rovno môžem vrátiť k Justinovi. Vo štvrtok o jedenástej večer som sa však rozhodla, že túto možnosť už viac nesmiem brať do úvahy. Musím sa pohnúť ďalej a dať si záväzok, ktorý mi už nedovolí vrátiť sa. 
Mo si pošúcha čelo a zvezie sa na zájdenú koženú sedačku. „Tiff, mohol by som ti požičať...“
„Nechcem od teba peniaze,“ vyhŕknem ostrejšie, než by som chcela. „Vieš, naozaj to potrebujem vyriešiť ešte tento týždeň, takže buď toto, alebo spoločný byt.“
„Myslíš spoločnú posteľ,“ zapojí sa Gerty. „Smiem sa spýtať, prečo to musí byť práve teraz? Niežeby ma to netešilo. Keď som ťa naposledy kontrolovala, sedela si ako päť peňazí v tom byte a čakala, kedy sa uráči ukázať ten, koho netreba menovať.“
Prekvapene zažmurkám. Viem, že Mo a Gerty nikdy nemali Justina v láske, a viem, že sa im ani trochu nepozdáva, že uňho ešte vždy bývam, hoci on tam takmer nie je. Zarazilo ma však, že o ňom Gerty hovorí tak priamo. Po poslednej zmierovacej večeri, na ktorej sme sa všetci štyria do krvi pohádali, som sa nadobro prestala usilovať, aby spolu všetci vychádzali, a už som ho pred Gerty a Moom vôbec nespomínala. Aj po rozchode sme sa však zo zvyku vyhýbali zmienkam o ňom. 
„A prečo to musí byť až také lacné?“ pokračuje Gerty a nevšíma si Moov varovný pohľad. „Viem, že máš mizerný plat, Tiffy, ale za štyri stovky mesačne v Londýne naozaj nič nezoženieš. Určite si si to celé premyslela? Dôkladne?“
Preglgnem. Mo ma pozorne sleduje. To je ten problém, keď máte za kamaráta advokáta. Mo je ako akreditovaný čitateľ myšlienok, ktorý svoje superschopnosti nikdy nevypína. „Tiff?“ ozve sa potichu.
Ach, dopekla, musím im to ukázať. Rýchlo a všetko naraz, tak to bude najlepšie. Ako keď si strhávate náplasť alebo vchádzate do studenej vody, alebo keď som sa mame musela priznať, že som rozbila nejakú ozdobu z príborníka v obývačke.
Vytiahnem telefón a nájdem im tú správu na facebooku.

Tiffy,
Tvoja včerajšia reakcia ma naozaj sklamala. To si naozaj prehnala. Je to môj byt, Tiffy, môžem prísť kedykoľvek chcem a s kýmkoľvek chcem.
Čakal by som, že budeš vďačnejšia za to, že som Ti dovolil ostať. Viem, že náš rozchod bol pre Teba ťažký, a viem, že ešte nie si pripravená odísť. Ak si však myslíš, že máš právo začať určovať pravidlá, tak by si mi mala najprv zaplatiť nájom za posledné tri mesiace. A budeš musieť platiť plný nájom aj do budúcna. Patricia vraví, že ma využívaš, keď u mňa bývaš v podstate zadarmo, a aj keď som sa Ťa pred ňou vždy zastával, po tom včerajšom výstupe sa neviem ubrániť pocitu, že má možno pravdu.
Justin

            Keď mi pohľad padne na časť o tom, ako ho využívam, zovrie mi žalúdok. Nikdy som niečo také nemala v úmysle. Len som skrátka netušila, že keď odišiel, tentoraz to myslel naozaj vážne.
Mo dočíta prvý. „Takže on sa vo štvrtok vrátil? S Patriciou?“
Odvrátim zrak. „Má pravdu. Bolo od neho naozaj veľkorysé, že ma tam nechal tak dlho bývať.“
„Smiešne,“ chladne prehodí Gerty. „Vždy som mala dojem, že si ťa tam drží rád.“
Hovorí to ironicky a ja to cítim rovnako. Kým budem v Justinovom byte, nikdy sa to celkom neskončí. Chcem tým povedať, že vždy sa napokon vrátil, ale... vtedy vo štvrtok prišiel aj s Patriciou. Skutočnou, nesmierne atraktívnou a vlastne celkom milou dievčinou, pre ktorú ma nechal. Nikdy predtým tam nebola iná žena.
Mo sa načiahne za mojou rukou. Gerty ma chytí za druhú. Chvíľu tak stojíme, nevšímame si realitného agenta, ktorý fajčí za oknom, a ja si konečne dovolím plakať. Sú to len dve veľké slzy, z každého oka jedna, a pomaly mi stekajú po lícach. 
„Tak či onak,“ rázne si uvoľním ruky z ich zovretia a utriem si oči, „musím sa vysťahovať. Hneď. Aj keby som chcela zostať a riskovať, že si opäť privedie Patriciu, nemôžem si dovoliť platiť nájomné. Dlhujem mu už hromadu peňazí a naozaj si nechcem od nikoho požičiavať. Pravdupovediac, už mi je zle z toho, že za niečo neplatím, takže... áno. Buď toto, alebo spoločný byt.“
Mo s Gerty si vymenia pohľady. Gerty bolestne zavrie oči a vzdá to.
„Nuž, tu rozhodne nemôžeš bývať.“ Otvorí oči a vystrie ku mne ruku. „Ukáž mi ešte raz ten inzerát.“
Prepnem v mobile z Justinovej správy na reklamu spoločnosti Gumtree na voľné nájomné byty a podám jej ho.
Slnečný dvojizbový byt s jednou spálňou v Stockwelli, nájom 350 libier mesačne vrátane energií. K dispozícii ihneď, najmenej na šesť mesiacov. 
O byt (a izbu/posteľ) sa budete deliť s dvadsaťsedemročným opatrovateľom z oddelenia paliatívnej starostlivosti, ktorý pracuje na nočné zmeny a na víkendy odchádza. V byte sa zdržiava len od pondelka do piatka medzi 9. hodinou ráno a 18. hodinou večer. Po celý zvyšok času môže byť váš! Ideálne pre človeka s pracovným časom od 9. do 17. h. 
V prípade záujmu o prehliadku kontaktujte L. Twomeya – podrobnosti nižšie.

„Máš sa deliť nielen o byt, Tiff, ale aj o posteľ. A podľa všetkého s chlapom. Deliť sa o posteľ je čudné,“ vyhlási Mo s obavami.
„Pritom vôbec nevieš, čo je to za človeka,“ dodá Gerty.
Na toto som však pripravená. „To je predsa jedno,“ odvetím pokojne. „Veď nebudeme spolu spať, dokonca sa v byte ani nestretneme.“
Až príliš sa to však podobá na to, čo som im vravela pred mesiacom. Vtedy som sa snažila ospravedlniť, prečo ešte vždy bývam u Justina, ale čo už. 
„Veď s ním budeš spať, Tiffany!“ zopakuje Gerty. „Každý predsa vie, že prvým pravidlom pri užívaní bytu je to, že so svojím spolubývajúcim nespíš.“
„Ale toto je trochu iná situácia,“ namietnem. „Vieš, Gerty, niekedy, keď ľudia povedia, že spolu spia, v skutočnosti majú na mysli...“
Priateľka ma hneď umlčí pohľadom. „Áno, vďaka za vysvetlenie, Tiffany.“
Mo sa potichu chichoce, ale keď ho Gerty prebodne pohľadom, okamžite prestane. „Podľa mňa je prvým pravidlom, aby si sa so svojím spolubývajúcim najprv spoznala a zistila, či spolu budete vychádzať. Najmä za takýchto podmienok,“ dodá dôrazne.
„Isteže sa s ním najprv stretnem. Ak si nesadneme, tak to nevezmem.“
Po chvíli Mo prikývne a stisne mi plece. Zavládne medzi nami ticho, ktoré sa rozľahne po každom ťažkom rozhovore, keď sú všetci vďační, že to majú za sebou, a najmä že to zvládli. 
„Fajn,“ ozve sa Gerty. „Urob, čo musíš. Čokoľvek bude zrejme lepšie, než bývať v tejto špinavej diere.“ Ráznym krokom sa vyberie k dverám, no v poslednom okamihu sa ešte zvrtne a pozrie na realitného agenta, ktorý práve vchádza z balkóna dnu. „A vy,“ osloví ho nahlas, „vy ste hanbou tejto spoločnosti!“
Agent prekvapene zažmurká a Gerty zabuchne vchodové dvere. Nasleduje dlhé trápne ticho.
Agent zahasí cigaretu. „Tak máte záujem?“