Vydavateľstvo Ikar vydalo knihu s názvom Minútové romány. Naozaj sa dá povedať, že ide o krátke, brilantne napísané beletristické útvary, ktoré čitateľ zvládne prečítať za minútu, no má pocit, že prečítal ucelený príbeh. Oľga Feldeková je rozprávačkou podobných „minútových románov“ aj v relácii Sedem, ktorú majú diváci možnosť sledovať raz týždenne na televíznych obrazovkách. Krátke príhody nielen z jej obľúbenej Oravy ale aj z bežného života – historky, vtipné glosy, či postrehy prináša čitateľovi i divákovi s vrúcnosťou, láskou a humorom jej vlastným.
O čom je kniha Minútové romány:
Oľga Feldeková dokáže vyčariť príbeh zo zážitkov a slov. Najkrajšie sú jej historky s oravskými motívmi, ale aj ako Bratislavčanka vie rozosmiať i rozosmútiť pekným rozprávaním. V 89 „mini románoch“ sa predstaví brilantná štylistka s vycibreným citom pre prozaický i poetický detail. Naozaj, keby chcela, vedela by svoje miniatúrne príbehy rozšíriť na hrubú knihu, ale stačí takto. Človek má pri jej krátkom útvare pocit, že prečítal obsažný román.
https://femme.sk/index.php/volny-cas/kniha/item/11231-minutove-romany#sigProIdc1d024a119
Ukážka z knihy:
OCKO PARAŠUTISTA
Môj otec pracoval, a teda aj musel bývať v Bratislave. Volal tam bývať aj mamu, prehováral ju už od svadby, aby tam šla bývať s ním, no mama bola učiteľka a ktosi jej narozprával, že v Bratislave sú veľmi zlé deti, takže nechcela o presťahovaní do Bratislavy ani počuť. A tak takmer celý svoj manželský život šťastne žili osve. Otec v Bratislave, mama na Orave. Z Bratislavy domov na Oravu prichádzal otec iba na návštevu. Dva razy pri takej návšteve splodil aj nový život. Teda mňa a môjho mladšieho brata.
Keď som bola staršia, vedela som si už zapamätať, že v Bratislave otec pracuje ako komerčný právnik. No keď som bola mladšia a keď sa ma kamarátky vypytovali, čo môj ocko v Bratislave robí, musela som si vymýšľať.
Jeden z najsilnejších zážitkov môjho detstva bol, keď slávnostne spúšťali Oravskú priehradu, vzdialenú od nášho mestečka päť kilometrov. Vtedy som videla prvý raz v živote parašutistický zoskok. Povrávalo sa, že lietadlo priletelo až z Bratislavy. Bola som vtedy presvedčená, že každý, kto žije v Bratislave, môže byť parašutista. Vtedy som kamarátkam povedala, že aj môj ocko je parašutista, ibaže skáče do inej priehrady.
Uverili mi. A možno to aj bola pravda.
O autorke:
Oľga Feldeková sa narodila sa 28. marca 1943 v Martine, vyrastala na Hornej Orave, v Tvrdošíne. Po maturite v Trstenej (1960) pokračovala vo vysokoškolskom štúdiu, medzitým (1960 – 1961) pracovala ako robotníčka v Tesle Orava v Nižnej nad Oravou. Po ukončení štúdia žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (1967) pôsobila na voľnej nohe (medzitým porodila a vychovala päť detí). Externe pracovala ako redaktorka Nového slova mladých (1978 – 1982), z príspevkov talentovaných autorov zostavila dve antológie mladej slovenskej prózy (Na večeru budú štvorlístky, Doska na kolesách). Po zániku Nového slova mladých sa stala dramaturgičkou Slovenskej filmovej tvorby (1982 – 1990), od roku 1990 je opäť na voľnej nohe.
Jej knižný debut Sťahovanie na mieste vyšiel vo vydavateľstve Smena v roku 1976, v tom istom vydavateľstve jej vyšla aj ďalšia poviedková kniha Dievča a šťastie (1979). Tretí cyklus poviedok Neodoslané listy bol pôvodne súčasťou knihy Svet je aj inde (Cyrano, 1999), všetky tri cykly kompletne vyšli pod názvom Poviedky (Ex temopore 2003), obohatené o poviedku Keď muži jubilujú. Krátke prózy a fejtóny vydala v dvoch knižkách: Niekedy spávam v okuliaroch, aby som lepšie videla na sen (Columbus 2005) a Tajomstvo Sloveniek (2006). K sedemdesiatke svojho manžela pripravila výber z jeho poézie Sedemdesiat o láske (Ikar 2006), ktorý plnohodnotne sprevádzal jej prozaický text. V roku 2013 vydala vo vydavateľstve Ikar svoj román Kým som šťastný.
