Novinka Šťastie je, keď človek aj tak miluje ukazuje, aký sme niekedy zahľadení do seba, žijeme si svoj život, nechceme doň nikoho pustiť a pritom sa oberáme o krásne zážitky a neopakovateľné skúsenosti.
Niektoré veci sú pre Isabelle absolútne sväté.
Jej obľúbený televízny seriál, práca v kvetinárstve v príjemnej štvrti Hamburgu či každodenná rezancová polievka na obed v reštaurácii naproti cez ulicu. Neznáša prekvapenia, ktoré by narúšali jej zabehnutý rytmus života.
Zrazu však »jej« reštauráciu prevezme ctižiadostivý kuchár Jens, ktorý jej nielenže odmietne uvariť obľúbené jedlo, ale čoskoro sa postará o chaos v jej prísne usporiadanom svete. Isabelle chce všetko vrátiť do starých koľají, ale tuší, že možno sú to práve tie prekvapenia, čo jej život tak krásne obohacujú.
„Podcenil som ťa, Isabelle Wagnerová. Vyzeráš celkom nevinne, ale si naozaj všetkými masťami mazaná.“
Chvíľu sme si mlčky hľadeli do očí. „Beriem to ako kompliment,“ usúdila som nakoniec.
Jens si odfrkol. „Ver mi, to nebol kompliment. Je to už všetko alebo mi chceš z vrecka vytiahnuť ďalšie peniaze?“
„Nie, nadnes by to stačilo,“ priateľsky som sa uškrnula. „Zastavím sa tu hneď zajtra ráno.“
Šťastie je, keď človek aj tak miluje je nádherný príbeh o tom, že srdce má s nami niekedy úplne odlišné plány, ako sme si vykonštruovali v hlave. Rozprávanie o Isabelle má dušu a je napísané s láskou.
https://femme.sk/index.php/volny-cas/kniha/item/10902-neznasa-prekvapenia-a-potom-pride-on#sigProId7d02f4cc7e
Začítajte sa do novinky Šťastie je, keď človek aj tak miluje:
Fiasko s polievkou
„Mne bude niekto rozprávať, že zmena je život,“ povzdychla som si, kým som znechutene miešala instantnú polievku Yum-Yum. „Toto sa dá sotva považovať za posun k lepšiemu.“
Odvrátila som pohľad od mútnej hnedastej polievky a pozrela sa cez výklad na protiľahlú stranu ulice. Pred niekoľkými dňami tam namiesto môjho stáleho vietnamského bistra Mr. Lee otvorili novú reštauráciu, čo som považovala za vrchol drzosti. Pretože namiesto toho, aby som si teraz pochutnávala na rezancovej polievka od Mr. Leeho, musela som tráviť obednú prestávku v malej kuchynke kvetinárstva, kde pracujem. Moje nadšenie pre instantné polievky mizlo zo dňa na deň a netušila som, že to bude také ťažké.
„Zmeny predsa nemusia byť nevyhnutne zlé, Isabelle,“ mudrovala moja šéfka Brigitte, ani nezdvihla zrak z nádhernej kytice kálií, ktorú viazala. „Choď naproti k Thielovi, určite tam nájdeš nejakú vhodnú náhradu za svoju obľúbenú rezancovú polievku.“
„Ale ja nechcem ísť k Thielovi, chcem, aby tu bol zasa Mr .Lee! Okrem toho už zvonku to vyzerá príliš moderne a draho.“
Brigitte si vzdychla. „V tvojich dvadsiatich siedmich rokoch si ešte veľmi mladá na to, aby si mala nemenné návyky. Buď trocha spontánna.“
Nepočula som to od nej prvý raz. Brigitte patrila k ľuďom, ktorí považujú pevné zvyky za niečo negatívne. Mne však dávali pocit bezpečia a v tomto neprehľadnom a chaotickom svete istotu, že viem, čo sa môže stať. Rada si veci vopred dobre naplánujem a nedávam sa len tak unášať prúdom udalostí. Podľa mňa nemajú rutina a usporiadaný život nič spoločné s vekom. Okrem toho viem byť skutočne spontánna. Urobila som už niekoľko bláznivých vecí, napríklad...
O čo vlastne išlo: vážila som si návyky a vôbec som netúžila niečo vo svojom živote meniť. Napríklad moja práca v kvetinárstve. Mala som rada kvety, mala som rada Brigitte a mala som rada kvetinárstvo. Preto ho raz aj prevezmem, keď pôjde Brigitte do penzie. Už dnes si na to šetrím a teším sa, že Kvetinárstvo Schumacherová sa jedného dňa bude volať Kvetinársvo Wagnerová. Mám rada aj všetky drobné návyky ako prvú rannú káva, ktorú pijem pri kuchynskom okne svojho bytu a pritom sa pozerám, ako Emre, majiteľ stánku na druhej strane ulice, preberá tovar. Alebo svoj obľúbený seriál Láska! Láska! Láska!, ktorý nesmiem vynechať. A, samozrejme, svoju obednú prestávku u starého dobrého Mr. Leeho. Celých jedenásť rokov som si tam napoludnie dávala „polievku dňa“, čo bola zakaždým rezancová. Žiaľ, asi som bola ich jediný hosť a aj preto musel Mr. Lee svoj podnik zavrieť.
Na smrť znechutená som prehltla ešte jednu lyžicu fádnej, mazľavej polievky Yum-Yum. Fuj, odporné! U Thiela to nemôže byť horšie. Zvyšok skončil v koši. Prešla som k výkladu a znovu sa zadívala na reštauráciu oproti. Stoly na terase sú vždy obsadené, takže to také strašné asi nie je. Možno tam dokonca majú „polievku dňa“. A vôbec... Majú už nejakého dodávateľa kvetín? Odkedy pred niekoľkými mesiacmi otvorili za rohom nové kvetinárstvo, vyzeralo to u nás s Brigitte dosť zle. Nový stály zákazník by sa mohol hodiť.
Skôr ako by som stihla zmeniť svoje rozhodnutie, oznámila som Brigitte: „Dobre teda, urobím to. Idem ku Thielovi.“
Brigitte takmer vypadla kytica z ruky: „Vážne?“
„Vážne. Celkom spontánne. Ak ten podnik nestojí za nič, môžem naň aspoň nadávať s čistým svedomím. A chcem sa opýtať, či náhodou nehľadajú dodávateľa kvetov,“ pričom som palcom ukázala na seba.
„Super, skvelý nápad! Veľa šťastia. A dobrú chuť.“
Vzala som si z kuchynky kabelku a prešla cez ulicu. Pomaly som prechádzala okolo stolov na terase a nakúkala hosťom do tanierov. Bolo tam veľa zeleniny, rezance a tu a tam aj dosť krvavý kus mäsa. Pokrčila som nosom a zdalo sa, že moje pochybnosti o tomto podniku sa potvrdzujú. Pred vchodom bolo na tabuli obedové menu. Bez polievky. Mohla som si tento prieskum vlastne ušetriť. Uvedomila som si však, že ešte pred chvíľou som sa vystatovala svojou spontánnosťou a že by som mohla pre kvetinárstvo získať nového zákazníka. Vkročila som do reštaurácie. Ďaleko som sa však nedostala, pretože som od prekvapenia takmer skamenela. Vyzeralo to tu úplne inak ako za čias Mr. Leeho! Steny boli natrené krémovou farbou, iba na jednej žiaril tmavý, sýty červený tón. Všade viseli zarámované fotografie zachytávajúce motívy z Hamburgu, napríklad kotvu na prove plachetnice Rickmer Rickmers, dvere prístavného skladiska alebo ukazovateľ ulice Grossen Freiheit. Bolo tam asi pätnásť stolov, každý iný, ktoré podobne ako stoličky nepôsobili práve najnovším dojmom. Napriek tomu ako celok poskytovali harmonický obraz. Najviac ma fascinoval ručne vyrobený luster z fliaš od vína, ktorý visel uprostred miestnosti a nedal sa prehliadnuť. Reštaurácia vôbec nepôsobila chladne, ako je to najnovšie v móde, alebo prehnane melancholicky, naopak, svojím chaotickým spôsobom útulne a elegantne zároveň. Či som chcela, alebo nie, toto bol podnik, kde by som sa mohla cítiť dobre. Iba o dekorácii na stoloch by sa dalo zapochybovať, lebo mlynčeky na soľ a čierne korenie mi pripadali naozaj skromné. Podľa všetkého ešte nijakého dodávateľa kvetín nemali.
„Ahoj!“ S priateľským úsmevom pristúpila ku mne pôvabná čašníčka. „Ja som Anne. Vitaj u Thiela. Sadni si. Tu dnu si môžeš miesto vybrať, vonku je, žiaľ, všetko obsadené.“
„No, ja som sa vlastne chcela najskôr spýtať, či tu...“
„Aha, tu vpredu,“ prerušila ma horlivo a ukázala na stolík pre dve osoby. „Alebo chceš radšej sedieť pri okne?“ Podišla k stolu pri okne a odtiahla stoličku. „Tento je krajší. Keď sa už nedá sedieť vonku, môžeš sa aspoň pozerať. Nádherne počasie, nie? Mám rada leto, aj ty?“
Trocha zneistená som ju nasledovala a posadila sa. „Áno, mám. Ďakujem. Ale vlastne som sa chcela najskôr opýtať, či máte polievku dňa.“
Anna veselo pokračovala: „Nie, žiaľ, nie. Vpredu na tabuli je obedové menu. Tento týždeň nemáme žiadnu polievku, ale všetky jedlá chutia naozaj skvele! Môžem ti zatiaľ priniesť niečo na pitie?“
Dokelu. Žiadna polievka dňa. Ale tak ľahko sa nevzdám. Azda by sa dalo v otázke polievky niečo urobiť. Reštaurácia bola nová, určite sa usilovali, aby sa zákazníci cítili dobre. „Áno, dám si rebarborový strek.“
Anne si poznačila moju objednávku a chystala sa odísť.
„Počkaj. Hm, nebolo by prípadne možné dostať polievku z vašej večernej ponuky?“
Na čele sa jej zjavili ustarostené vrásky. „No, vlastne... Môžem ti naozaj vrelo odporučiť špargľu, je fakt lahodná. Aj cestoviny s mangoldovým pestom sú veľká pochúťka, prisahám. Jens robí to najlepšie mangoldové pesto, aké si kedy jedla. Alebo vyskúšaj šalát s grilovanými hovädzími rezancami. Mladý býk z vonkajšieho chovu. Do tohto počasia by to mohlo byť lepšie než niečo teplé.“
Bola taká horlivá a tak sa snažila, že som si pripadala ako nevďačnica. Veci sa však mali takto: ani v najmenšom som nemala chuť vyskúšať mangoldové pesto, špargľu nemôžem vystáť a tie odporné krvavé rezance z hovädzieho mäsa, ktoré som videla vonku na tanieroch, by som určite do seba nedostala! Doparoma, ja som to vedela. V tomto podniku nemajú polievku, v celom poondiatom Hamburgu nemajú poriadnu polievku. Vyzerá to tak, že už nikdy nebudem mať na obed vietnamskú polievku s rezancami! Aký zmysel majú potom ešte obedné prestávky? Och, Mr. Lee, čo ste mi to urobili?
„Neznie to vôbec zle, ale... Pred vami tu bola vietnamská reštaurácia a vždy tu mali polievku dňa. Celých jedenásť rokov som tu vždy na obed mala polievku, chápeš? Každý deň! Jedenásť rokov! Myslím...“ Zarazila som sa, pretože som si uvedomila, ako zúfalo som musela vyzerať. „Nedala by sa narýchlo urobiť nejaká polievočka? Nemal by to byť veľký problém.“
Anne ma chvíľu zamyslene pozorovala, nakoniec prehovorila upokojujúcim tónom, akoby hovorila s nervóznou kobylou krátko pred dostihom: „Opýtam sa v kuchyni a uvidím, čo pre teba môžem urobiť, dobre? A prinesiem ti rebarborový strek. V poriadku?“
Asi si myslela, že som duševne chorá. Celkom určite. Prikývla som. „Áno, ďakujem pekne.“
Anne odišla a ja som sa bála, že hneď vyšle hlásenie vnútropodnikovým rozhlasom: „Obsluha pre kuchyňu, obsluha pre kuchyňu, máme tu tri-päť-deväť pri stole číslo sedem. Opakujem, tri-päť-deväť pri stole číslo sedem!“ Nič podobné sa však nestalo, iba zmizla za lietacími dverami, kde asi bola kuchyňa.
O chvíľku sa vrátila s priateľským úsmevom na perách. „Vieš čo? Lukas ti môže urobiť fantastickú polievku z mangoldu s nastrúhaným parmezánom,“ oznámila mi veselo. „Alebo rybaciu polievku z večerného menu. Čo máš radšej.“
Panebože, situácia sa stávala znesiteľnou! „To je milé, ale, bohužiaľ, mangold nejem. Ani ryby. Najlepšie bude, ak to necháme tak, a ja...“
„Nie, počkaj!“ vyhŕkla Anne, akoby sa bála, že všade na internete zhodím ich podnik pod čiernu zem ako totálne neprispôsobivý. „Počuj, privediem ti Lukasa a s ním sa môžeš rovno dohodnúť, čo je možné a čo nie. Dobre?“ Zasa zmizla a o okamih sa vrátila s mladým mužom v čiernej kuchárskej veste.
Mohol mať tak dvadsať rokov a s blond vlasmi a rozžiarenými zelenými očami bol celkom pekný. Výraz jeho tváre však jednoznačne prezrádzal, že bol dosť vynervovaný. „Ahoj. Nuž, ak neješ mangold ani ryby, mohol by som ti urobiť krémovú špargľovú polievku. Išlo by to?“
Moja nálada sa čoraz viac zhoršovala a tento podnik mi pomaly začínal liezť na nervy. „Žiaľ, nejem ani špargľu. Je mi ľúto.“
