Psychotriler Tá predo mnou

Tá predo mnou je napínavý psychologický triler o temnej moci domu na Folgate Street.

EMMA
Emma si po traumatickom rozchode hľadá nový byt, ale tie, ktoré jej realitní agenti ukážu, si buď nemôže dovoliť, alebo sa v nich necíti bezpečne. Jej predstavám vyhovie až dom na Folgate Street 1. Tento architektonický skvost zo svetlého kameňa má minimalistický dizajn, obrovské okná a vysokánske stropy či najmodernejšiu elektroniku. Nájomníčka však musí dodržiavať zvláštne pravidlá. Tajomný architekt, ktorý dom navrhol, si ponecháva úplnú kontrolu: nijaké knihy, nijaké ozdobné vankúše, nijaké fotografie alebo rušivé osobné predmety. Dom je navrhnutý tak, aby zmenil svojho obyvateľa  a to sa mu aj podarí.

JANE
Jane po osobnej tragédii potrebuje nový začiatok. Keď jej ponúknu na prenájom dom na Folgate Street 1, okamžite ju zaujme pôsobivý priestor aj jeho odmeraný, ale príťažlivý tvorca a majiteľ. Jane sa do domu nasťahuje a čoskoro sa dozvie o predčasnej smrti predchádzajúcej nájomníčky, ktorá sa na ňu vekom aj vzhľadom dosť podobala. Keď sa Jane usiluje rozmotať klbko lží a zistiť pravdu, nevedomky sa správa podľa rovnakého vzorca, prijíma rovnaké rozhodnutia, stretáva sa s rovnakými ľuďmi a prežíva rovnaké hrôzy ako ona. Je však oveľa silnejšia ako nešťastná Emma.

Pozrite si Trailer k novinke Tá predo mnou:

Tá predo mnou je prvý psychologický triler J. P. Delaneyho (nižšie na fotografii), čo je pseudonym spisovateľa, ktorý predtým písal bestsellerové príbehy pod inými menami. Triler vyšiel v tridsiatich piatich krajinách a na jeho filmovej verzii v súčasnosti pracuje oscarový režisér Ron Howard.

• 01 01
•  

Začítajte sa do novinky Tá predo mnou:

VTEDY: EMMA
Je to rozkošný bytík, presviedča nás agent tónom, v ktorom znie takmer úprimné nadšenie. V jeho blízkosti nájdete kompletnú občiansku vybavenosť a patrí k nemu aj kúsok súkromnej strechy. Mohli by ste ju prerobiť na slnečnú terasu, pravdaže, so súhlasom majiteľa domu.
Je pekný, prikyvuje Simon a usilovne sa vyhýba môjmu pohľadu. Len čo som vošla dnu a pod oknom som uvidela pás strechy dlhý necelé dva metre, bolo mi jasné, že ten byt je podradný. Aj Si to chápe, ale nechce to povedať agentovi... aspoň nie hneď, aby ho neurazil. Možno dokonca dúfa, že ak budem dosť dlho počúvať jeho táraniny, nakoniec ustúpim. Agent je Simonov človek: bystrý, bezočivý, dychtivý. Pravdepodobne číta časopis, pre ktorý Simon píše články. O športe sa začali rozprávať už cestou hore schodmi.
A tu máme pomerne veľkú spálňu, pokračuje nadšene agent. Je v nej veľa...
Nepáči sa mi, preruším ho, aby som skrátila tú komédiu. Pre nás sa nehodí.
Agent zdvihne obočie. Na dnešnom trhu s nehnuteľnosťami si nemôžete veľmi vyberať, upozorňuje nás. Tento byt do večera prenajmem. Nadnes mám dohodnutých päť obhliadok, a to sme ho ešte neinzerovali na našej stránke.
Nie je dosť bezpečný, vyhlásim rozhodne. Pôjdeme?
Na všetkých oknách sú zámky, upozorní ma agent, a na dverách ďalšia, bezpečnostná. Pravdaže, môžete si nainštalovať poplašný systém, ak máte strach o svoju bezpečnosť. Majiteľ domu iste nebude mať proti tomu námietky.
Teraz sa obracia na Simona a mňa si vôbec nevšíma. Máte strach o svoju bezpečnosť. Mohol rovno povedať: Och, vaša priateľka rada preháňa, však?
Počkám vonku, oznámim im a obrátim sa k dverám.
Agent si uvedomí svoju chybu a rýchlo dodáva: Ak vám nevyhovuje táto lokalita, mali by ste sa pozrieť ďalej na západ.
To sme už urobili, ubezpečí ho Simon. Všetky byty, ktoré sme videli, prevyšujú náš rozpočet... okrem tých s rozmermi čajového vrecúška.
Snaží sa nedať najavo sklamanie, no tým ma ešte väčšmi podráždi.
Môžem vám ponúknuť dvojizbový byt v štvrti Queenʼs Park, spomenie si zrazu agent. Je trochu zanedbaný, ale...
Ten sme si už obzreli, vzdychne si Simon. Nakoniec sme však usúdili, že leží príliš blízko majestátnej stavby. Z jeho tónu jasne vyplýva, že my znamená ona.
A čo by ste povedali na byt na treťom poschodí v Kilburne, kúsok odtiaľto?
Hm, aj tam sme už boli. Odkvapová rúra sa takmer dotýkala okna.
Agent sa tvári nechápavo.
Zrejme po ňom niekto vyliezol, vysvetľuje Simon.
Aha, chápem. Tak teda nič. Sezóna prenájmov sa iba začala. Ak chvíľu počkáte, možno...
Agent zjavne pochopil, že s nami iba márni čas, a tiež nenápadne mieri k dverám. Vyjdem na chodbu a zastanem na odpočívadle, aby sa cestou dolu ku mne ani nepriblížil.
Prenájom nášho starého bytu sme už vypovedali, počujem Simona, ako vysvetľuje agentovi. Pomaly sa nám míňajú možnosti. Simon stíši hlas. Pozri, kamoš, vykradli nás. Pred piatimi týždňami. Dvaja chlapi sa k nám vlámali a ohrozovali Emmu nožom. Preto je trochu nervózna...
Chápem, prikývne súcitne agent. Doriti. Keby niekto vystrašil moju priateľku, naozaj neviem, čo by som mu urobil. Počujte, práve mi niečo napadlo. Je to len výstrel naslepo, ale... Nedokončí vetu.
Áno? prejaví záujem Simon.
Spomenul vám niekto v kancelárii dom na Folgate Street 1?
Nespomínam si. Práve prišiel na trh?
Nie celkom.
Agent váha, či má pokračovať.
Tak je na prenájom alebo nie? nalieha Simon.
Technicky áno, priznáva agent. A je fantastický. Jednoducho dokonalý. Z celkom inej ligy ako tento. Ale majiteľ je – mierne povedané prieberčivý.
Kde sa nachádza? vyzvedá Simon.
V Hampsteade, odpovedá agent. Vlastne skôr v Hendone. Ale je to naozaj tichá štvrť.
Em? volá na mňa Simon.
Vrátim sa dnu. Mohli by sme sa naň pozrieť, ustupujem. Polovicu cesty už máme aj tak za sebou.
Agent prikyvuje. Zastavím sa v kancelárii a zistím podrobnosti, ponúkne sa ochotne. V skutočnosti som ho už dávno nikomu neukázal. Ten dom by uspokojil každého. Neurazte sa, ale pre vašu peňaženku je ako stvorený.

TERAZ: JANE
„To je posledný.“ Agentka Camilla bubnuje prstami po volante svojho smartu. „Naozaj je už načase, aby ste sa rozhodli.“
Vzdychnem si. Byt v ošarpanom obytnom dome vedľa West End Lane, ktorý sme si práve prezreli, je jediný v mojom cenovom rozpätí. Práve som presviedčala sama seba, že ujde – ak nevezmem do úvahy odlepujúcu sa tapetu, slabý zápach cudzieho jedla prenikajúci z bytu pod ním, maličkú spálňu a pleseň na stenách nevetranej kúpeľne , keď som začula zvonenie na staromódny zvonček a vzápätí sa ozval detský krik. Podišla som k oknu a zistila som, že hľadím na škôlku. Z bytu som videla rovno do miestnosti, ktorú obývali batoľatá. Na oknách viseli povystrihované papierové zajačiky a husi. Srdce mi stislo od bolesti.
„Je mi to ľúto, ale ani tento nechcem,“ vykoktala som.
„Naozaj?“ Camilla sa zatvárila prekvapene. „Pre škôlku? Predchádzajúci nájomníci tvrdili, že radi počúvajú detský smiech.“
„Asi ho nemali dosť radi, keď sa rozhodli odísť.“ Odvrátila som sa. „Pôjdeme?“
Camilla ma vezie späť do svojej kancelárie. Napokon preruší taktické mlčanie: „Ak vás dnes nezaujal ani jeden z bytov, ktorý som vám ukázala, asi by sme mali pouvažovať o zvýšení vášho rozpočtu.“
„Bohužiaľ, môj rozpočet nie je nafukovací,“ odseknem a ďalej hľadím von oknom.
„V tom prípade trochu poľavte v nárokoch,“ utrúsi kyslo.
„Ten posledný byt som odmietla... z osobných dôvodov. Nemôžem bývať blízko škôlky... aspoň zatiaľ.“
Pohľadom zablúdi k môjmu bruchu, ešte vždy trochu ochabnutému po tehotenstve. Vtom sa jej rozšíria oči, lebo pochopí súvislosť. „Och,“ vyhŕkne súcitne. Camilla nie je taká hlúpa, ako vyzerá, za čo som jej nekonečne vďačná. Nemusím jej to vyhláskovať.
Namiesto toho za zatvári, akoby dospela k rozhodnutiu.
„Pozrite, viem ešte o jednom mieste. Nemali by sme ho ukazovať záujemcom bez výslovného súhlasu majiteľa, no občas tú zásadu porušíme. Niekoho vydesí, ale podľa mňa je úžasné.“
„Úžasné bývanie z môjho rozpočtu? Nehovoríme o hausbóte, však?“
„Bože, nie. Práve naopak. Je to moderná budova v Hendone. Ide o celý dom - má len jednu spálňu, ale je veľmi priestranný. Patrí architektovi, ktorý ho postavil. Je veľmi známy. Kupujete si niekedy oblečenie u Tuláka?“
„Tulák...“ V predchádzajúcom živote, keď som ešte mala peniaze a slušnú, dobre platenú prácu, som niekedy zašla k Tulákovi na Bond Street. Bol to desivo minimalistický priestor s hŕstkou šiat drahých na zaplakanie, ktoré vystavovali na hrubých kamenných doskách ako panny na obetnom oltári, a s predavačkami v čiernych kimonách.
„Občas áno. Prečo?“
„Monkfordova spoločnosť im navrhuje všetky predajne. Ten chlap patrí k ľuďom, ktorých volajú technominimalisti alebo podobne. Jeho interiéry skrývajú najmodernejšie vynálezy, ale navonok pôsobia prázdne.“ Strelí po mne očami. „Mala by som vás varovať. Niektorým ľuďom sa jeho štýl zdá trochu... strohý.“
„S tým sa dokážem zmieriť.“
„A...“
„Áno?“ povzbudím ju, keď sa odmlčí.
„Nejde o štandardnú nájomnú zmluvu medzi prenajímateľom a nájomcom,“ dokončí váhavo.
„Čo to znamená?“
„Myslím,“ zapne smerovku a odbočí do ľavého jazdného pruhu, „že by ste si najprv mali ten dom prezrieť. Ak sa doň na prvý pohľad zaľúbite, vysvetlím vám tienisté stránky.“