Vesmír na pleciach

Libby Stroutovú vraj každý dobre pozná – veď pred pár rokmi ju vyhlásili za najtučnejšiu tínedžerku sveta. No ni­kto sa neunúva nazrieť jej do duše, aby zistil, kým naozaj je a čím si prešla.

Jacka Masselina vraj tiež každý dobre pozná. Je šarmantný, má štýl a vie, ako zapadnúť. No nikto netuší, že skrýva tajomstvo: trpí zriedkavou neurologickou poruchou a nie je schopný rozoznávať ľudí. On sa však tvári, že je nad vecou a nikoho si príliš nepúšťa k telu.

Až kým nestretne Libby. Na začiatku ju Jack pred spolužiakmi kruto poníži a ona mu za to jednu strelí. Naj­prv na seba zazerajú, no neskôr príde čosi, čo nečakali... postupne sa medzi nimi rodí zvláštne priateľstvo.

On začne obdivovať Libbinu odvahu, razantnosť a veľké srdce, jej sa zasa zapáči Jackov šarm, zmysel pre humor, oddanosť blízkym. Odkedy trávia veľa času spolu, už necítia takú osamelosť v duši. Jednoducho tak to je – ­niekedy stretnete človeka, ktorý vám obrá­ti celý svet hore nohami.

„Absolútne nadpriemerné.“

Bustle.com

Jennifer Nivenová je americká spisovateľka, literárnej tvorbe sa naplno venuje od roku 2000. Odvtedy napísala štyri romány pre dospelých, tri populárno-náučné knihy a dve knihy pre dospievajúcu mládež. Medzinárodný bestseller Všetky skvelé miesta a krásny príbeh o sile porozumenia Vesmír na pleciach. Je zakladateľkou internetového magazínu Germ pre čitateľov v stredoškolskom a vyššom veku.

• 01 01
•  

Začítajte sa do novinky Vesmír na pleciach:

Nie som zlý človek, ale chystám sa urobiť zlú vec. Budeš ma za to nenávidieť. Aj pár ďalších ľudí ma bude nenávidieť, ale aj tak to urobím.
Možno to bude znieť ako výhovorka, no trpím chorobou zvanou prosopagnózia, čo znamená, že nedokážem rozoznávať tváre. Ani tváre ľudí, ktorých mám rád. Ani tvár svojej mamy. Ani svoju vlastnú.
Predstav si, že vojdeš do miestnosti plnej cudzích ľudí, ktorí pre teba nič neznamenajú, pretože nepoznáš ich mená ani životy. Predstav si, že prídeš do školy alebo do práce, alebo ešte horšie, do vlastného domu, kde by si mala poznať všetkých, no aj tam ti ľudia pripadajú ako cudzinci.
Toto prežívam každý deň: vchádzam do miestnosti, kde nikoho nepoznám. A to platí pre každú miestnosť. Ľudí sa snažím rozoznávať podľa chôdze, gestikulácie, hlasu, vlasov. Učím sa ich identifikačné znaky. Vravím si, Dusty má odstávajúce uši a ryšavohnedé afro, zapamätám si to a tak rozoznám svojho malého brata, no neviem si ho predstaviť, kým sa tie veľké uši s afrom nepostavia priamo predo mňa. Rozoznávanie ľudí je ako superschopnosť, ktorú majú všetci okrem mňa.
Pýtaš sa, či mi túto chorobu diagnostikovali? Nie. A nielen preto, že si myslím, že je to nad chápanie môjho pediatra, doktora Bluma. Nielen preto, že za posledné roky moji rodičia museli prejsť rozličnými problémami. Nielen preto, že, ako dobre vieš, je lepšie nebyť čudákom, ale aj preto, že jedno moje ja dúfa, že to nie je pravda. Že to možno raz zmizne samo. Zatiaľ fungujem takto:
Prikyvuj a usmievaj sa na každého.
Buď šarmantný.
Buď „prítomný“.
Buď ohromne zábavný.
Buď šašom na párty, no nepi alkohol. Neriskuj, že stratíš kontrolu (toho je dosť aj za triezva).
Buď ostražitý.
Rob všetko, čo sa dá. Buď pánom idiotov. Hocičo, čo ťa ochráni pred útrapami. Vždy je lepšie byť v pozícii lovca ako koristi.
Nepíšem ti to preto, aby som sa ospravedlňoval za to, čo chcem urobiť. Len chcem, aby si vedela, že som nechcel nikomu ublížiť. Nerobím to preto. Aj keď viem, že presne to sa stane.

S pozdravom,
Jack

P.S.: Ty jediná vieš o mojej chorobe.

Prosopagnózia, podstatné meno: 1. porucha schopnosti rozoznávať tváre, môže sa prejaviť po úraze mozgu, 2. stav, keď sú pre vás všetci cudzí.