Okrem toho, že presadzujú svoju osobnosť a skúšajú, kam až siahajú ich hranice slobody, je tu ešte niekoľko dôvodov, ktoré odborníci rozdelili do štyroch kategórií:
a) dieťa cíti potrebu upozorniť na svoju existenciu;
b) dieťa testuje svoju schopnosť ubrániť sa;
c) dieťa chce dominovať v detskom kolektíve i v rodine, alebo si kompenzuje nevýhodnú pozíciu v jednom z týchto sociálnych priestorov;
d) dieťa je dezorientované, sklamané a potrebuje získať pocit moci.
Aj keď je sebapresadzovanie a reptanie dieťaťa celkom normálny jav, neposlušnosť a nevhodné správanie nesmú presiahnuť určitú hranicu - ak s dieťaťom nemožno racionálne komunikovať, ak dieťa ignoruje rodičovské rozhodnutia bez mihnutia oka, ak používa urážlivé slová a zvyšuje hlas, treba konštatovať, že bola výrazne prekročená hranica tolerancie a je potrebný zásah odborníka.
V prípade, že sa dieťa za uvedenú hranicu ešte nedostalo, no jeho správanie vám dokáže zrýchliť tep natoľko, že by to zaujalo aj kardiológa, môžete vyskúšať nasledovné:
1. Zamyslite sa nad svojim vlastným správaním: Rešpektujete city a názory svojho dieťaťa a správate sa k nemu s primeranou úctou? Nezhadzujete a neohovárate pred dieťaťom svojich príbuzných, známych, susedov či priateľov svojho dieťaťa? Nepoužívate nevhodné výrazy a prirovnania? Dávate svojmu dieťaťu dostatok pozitívnej motivácie a vediete s ním zdvorilú konverzáciu? Povedali ste už niekedy namiesto "padaj, lebo ti jednu vylepím" napríklad: "viem, že si sklamaná(-ný), ale musíme to urobiť takto; ďakujem, že to chápeš; ja zasa chápem ako veľmi ťa to rozladilo...?
2. Rozlišujte odvrávanie a drzosť: Nepotláčajte prirodzené emócie dieťaťa, jeho názory a potreby. Ak bude môcť dieťa presadzovať svoju vôľu primerane svojej pozícii, pri správnom vedení pochopí, že všetko má svoje pravidlá a s anarchiou sa ďaleko nedostane. Vyhlásenia typu "nenávidím fazuľu" netreba pokladať za bezočivosť a neúctu voči svojmu kuchárskemu umeniu...
3. Reagujte vzorovo: Nenechajte sa vyviesť z miery (veľmi často ide dieťaťu práve o to) a vyjadrite sa stručne a zrozumiteľne, čo sa vám nepáči. Namiesto "ešte raz takéto niečo povieš a uvidíš", povedzte napríklad: "takéto slová a intonácia sa v tejto rodine nepoužívajú a používať nebudú; ak chceš, aby sme akceptovali tvoj názor, vyjadruj sa tak, aby sme ti rozumeli a zároveň ťa žiadam, aby si aj ty akceptoval náš názor; ďakujem".
4. Snažte sa byť chápavá(-vý): Aj deti majú svoj citový život, čo znamená, že prežívajú sklamania, očakávania, prehry, frustrácie... Sporadické výbuchy zlosti u dieťaťa preto netreba dramatizovať, stačí dieťaťu vysvetliť, že takýmto správaním vám i okoliu ubližuje, a ako rodičia ste z toho veľmi smutní, pretože sa obávate, či sa nestalo niečo zlé. Niekedy stačí dieťa iba ubezpečiť, že sa na vás môže vždy spoľahnúť a ak bude potrebovať pomoc, môže za vami prísť bez obáv. Svojim ústretovým správaním dieťaťu vlastne vyrazíte zbraň z ruky.
5. Zbytočne nesankcionujte: Nepoužívajte prázdne hrozby ("toto oľutuješ!") a netrestajte dieťa zákazom tých činností, v rámci ktorých môže dieťa získať pôvodnú duševnú rovnováhu. Inými slovami nerobte zo seba nepriateľa, ale pripomeňte dieťaťu, že každý sa musí do určitej miery ovládať, a ak tak neurobí, čaká ho trest. Dáte tým dieťaťu druhú šancu. Môžete však použiť i priamu výzvu, napríklad: "môžeš sa ospravedlniť, ale pokiaľ tak neurobíš, do kina nepôjdeš a porozmýšľaš vo svojej izbe, ako sa treba správať v civilizovanej spoločnosti".
6. Udržujte odstup: Namiesto podráždenej reakcie, ktorú vo vás vyvoláva nevhodné správanie dieťaťa, použite racionálny "útok" a objasnite dieťaťu, že vo vás nenájde partnera na hádky. Počkajte, kým sa dieťa upokojí a žiadajte vysvetlenie jeho neadekvátneho správania; zároveň však vyjadrite ochotu túto neprimeranú reakciu pochopiť - potrebný odstup by totiž nemal viesť k vzájomnému odcudzeniu.
Tip: Rodič zúriaci nad správaním svojho potomka by si mal uvedomiť, že dieťa, ktoré ho privádza do zúfalstva, je vlastne "výsledkom" genetického vkladu a rodinnej výchovy... Odtiaľ treba začať.
Zdroj foto: Freepik
