Kláštor
Mnísi, ktorí boli zameraní na vzdelanosť a v prvom rade na liturgiu, boli neoddeliteľnou súčasťou dobovej sociálnej, ekonomickej a politickej štruktúry spoločnosti. Základom a východiskom západného mníšstva sa stal prvý kláštor v Gállii, pri meste Poitiers, ktorý založil Martin z Tours, syn rímskeho tribúna. V roku 371 sa stal v meste Tours biskupom.
Zo začiatku svojho mníšskeho života žil v cele, ktorá bola pristavená ku kostolu. Martin bol však dušou pustovník, preto sa rozhodol postaviť za mestom kláštor na skrytom a odľahlom mieste. Do kláštora existoval jediný prístup a aj ten bol úzky. Na mieste skromne vybudovaného kláštora sa zhromaždilo 80 žiakov, ktorí uznávali Martina a formovali sa podľa vzoru blaženého učiteľa. Ich spôsob života sa odlišoval od života iných mníchov. Obchodovanie a remeslá boli zakázané. Mladší žiaci sa venovali písomníctvu, starší mnísi už len spoločnej modlitbe. Žili skromne, nosili odev len z ťavej srsti, napriek tomu, že mnohí z nich pochádzali z panského stavu. Zdroj: (Sulpicius Severus: Život Martina z Tours, 397)
Presadzovanie mníšskeho života v Európe mal v tomto období len okrajový význam. Zmena nastala nástupom Gregora I. (590 – 604).
Postavenie mníchov sa zmenilo po evanjelizácii germánskych území a obrátení Germánov, vďaka najznámejšiemu mníchovi –misionárovi svätému Bonifácovi, ktorý zohral hlavnú úlohu v reforme franskej cirkvi v polovici 8.storočia.
Panovník Karol Veľký prijal mníchov za svojich radcov, ktorí sa modlili za jeho úspechy. Za presadzovanie kláštorného života podľa jednotného benediktínskeho vzoru vďačíme ďalšiemu karolingovi Ľudovítovi Pobožnému. Hlavným zmyslom kláštorov sa stal pravidelný a neprerušený rad bohoslužieb.
V ranom stredoveku vedľa seba žili dve kultúry a dve spoločnosti. Spoločnosť cirkvi v kláštoroch a biskupských mestách, na druhej strane spoločnosť feudálnej šľachty zmietaná mocenskými stredovekými vojnami. Tmelom medzi týmito dvoma stranami sa stalo kráľovstvo, ako inštitúcia pre obe spoločnosti a stelesňujúca tradície dvoch kultúr. Obidve spoločenstvá dali základ stredovekej kultúry, pretože navzájom pestovali tradíciu vzdelania, písomníctva, umenia, architektúry, hudby, liturgie, maliarstva a kaligrafie.
Vznikali veľké kláštorné centrá (St. Gallen, Reichenau a Corvey), ktoré zhromažďovali a znovuoživovali pozostatky klasického a patristického písomníctva.
Centrom renesančného písomníctva a umenia bola palácová škola, z ktorej sa jej vplyv rozšíril do celej karolínskej ríše prostredníctvom kláštorov a biskupských sídel na územia dnešného Francúzska, Talianska a Nemecka (Fulda, Tours, Corbie, Corvey, St. Gallen, Reichenau, Lorsch, St. Wandrille, Ferrières, Orléans, Auxerre a Pavia).
https://femme.sk/index.php/temy/cestovanie/item/8849-jesen-v-znameni-cirkevnych-pamatihodnosti#sigProId9f810a0b38
1.cieľ destinácie NEMECKO - Kláštor Korvey (Corvey)
Kláštor bol založený v roku 822 sa na brehu rieky Vezery na území dnešnej nemeckej spolkovej zeme Severné Porýnie-Vestfálsko. Základný kameň položili bratranci Karola Veľkého (748-814), mnísi z neďalekého opátstva. Budúce opátstvo malo strategickú pozíciu, vďaka čomu bolo v budúcnosti ekonomicky zaistené. Stalo sa prvým miestom, na východ od Rýna, s prideleným právom raziť mince, od roku 833 sa v ňom nachádzala mincovňa.
Opátstvo sa stalo jedným z najvýznamnejších kláštorných svätostánkov vybudovaných v 9. storočí v Saskom vojvodstve. Preslávilo sa vďaka svojim školám, kde sa učilo mnoho slávnych učencov okrem iného Widukind z Corvey - kronikár Saského vojvodstva. V jeho knižnici sa zachovalo prvých 5 kníh Tacitových Letopisov. Do dnešných dní sa dochovala pomerne veľká neporušená západná časť pôvodného kláštora v štýle karlovskej architektúry, ktorej dominujú 2 veže postavené v rokoch 873-885. Právom je považovaná za najstaršiu zachovanú stredovekú budovou vo Vestfálsku. Mnísi ho obývali takmer 1000 rokov, než bol tento kláštor v roku 1792 zrušený. Budovy kláštora zničené počas tridsaťročnej vojny sa stali základom barokového zámku s kláštorným kostolom z rovnakého obdobia. V miestnej kniežacej knižnici sa nachádza asi 70 000 zväzkov v nemčine, francúzštine a v angličtine.
2.cieľ destinácie TALIANSKO - Kláštor Monte Cassino
Na vrcholku hory Monte Cassino juhovýchodne od Ríma sa rozkladá kláštor s identickým pomenovaním. Kláštor patrí medzi najstaršie v celej Európe. Údajne ho založil okolo roku 529 svätý Benedikt z Nursie (cca. 470-543). Stavba kláštora bola predlohou pre budovanie ďalších kláštorov. Počas svojej dlhej histórie bol niekoľkokrát vyplienený, zničený po zemetrasení a následne rekonštruovaný. Stál v centre bojov, prvýkrát ho vydrancovali už v roku 584 ho Langobardi a naposledy v roku 1944 v bitke spojencov o Monte Cassino.
Počas stredoveku bolo opátstvo živým centrom kultúry prostredníctvom svojich opátov, ich knižníc, archívov, spisovateľov a osvietených škôl, ktoré prepisovali a archivovali mnoho antických prác. Nachádzajú sa tam prvé cenné dokumenty v materskom jazyku, nádherné rukopisy povestné svojou ilumináciou a prvé vzácne prvotlače. Najznámejší z opátov bol – pápež Viktor III., ktorý na konci 11.storočia kompletne prestaval a vyzdobil freskami a mozaikami opátstvo.
Opátstvo bolo zničené pri zemetrasení v roku 1349 a znovu prestavané v roku 1366. Nová prestavba bola prevedená v sedemnástom storočí v novom neapolskom barokovom štýle. Doplnený je o obrazy mnohých talianskych umelcov. Posledná obnova bola vykonaná v rokoch 1948 až 1956 pod vedením inžiniera Giuseppe Breccia Fratadocchi.
3.cieľ destinácie FRANCÚZSKO - Kláštor Fontevraud
Nachádza sa v údolí neďaleko rieky Loire v historickej časti Francúzska v Anjou (dnešný departement Maine-et-Loire). V roku 1099 založil pustovník Róbert z Arbrisseli (1045-1116) kráľovský ženský kláštor, ktorý mal veľmi blízko ku kráľovnej Eleonóre Akvitánskej (1122/24-1204). Eleonóra bola v tom čase jednou z najsilnejších žien. Prvým manželom jej bol Ľudovít VII. (1120/1121-1180), ktorý stál na čele Francúzska. S druhým manželským zväzkom získala anglickú kráľovskú korunu, vďaka anglickému kráľovi Henrichovi II. Plantagenet (1133-1189), ktorý bol od nej skoro o desať rokov mladší. Prežije s ním 56 rokov a pochováva ho ako prvého Plantageta v kláštore Fontevraud . Eleónora po smrti manžela odchádza do ústrania a pochovaná je v kláštore po boku Henricha II. v roku 1204. Predtým však uložila v kláštornej hrobke aj srdce svojho syna Richarda Levie srdce (1157-1190).
Nezávislosť kláštora potvrdil pápež Paschal II. v roku 1106, na akejkoľvek cirkevnej a svetskej autorite. V 12. storočí patrilo pod Fontevrauld asi 100 kapitúl , v ktorých žilo na 5 000 rehoľníc a rehoľníkov.
Zmena vo fungovaní kláštora prichádza s nástupom Napoleóna Bonaparte (1769-1821) k moci. Z miesta pokoja, ticha a modlitieb sa stáva najprísnejšia väznica až do roku 1963.
Areál celého opátstva je nádhernou ukážkou románskej a gotickej architektúry. Medzi najatraktívnejšie miesta v areáli patrí refektár, spálne pohrebisko anglických Plantagenetovcov. Kláštorný kostol je z doby románskej a sú v ňom dochované stĺpy s vyrezávanými hlavicami. Krížová chodba je renesančná rovnako ako kapitula.
Miesto posledného odpočinku panovníkov: Henrich II. a Eleanóra Akvitánskej, Richard I. Levie srdce, Jana Anglická, Raimond VII. z Toulouse, Izabela z Angoulême.
Tip: Ak už ste v západnej časti Francúzska, asi 100 kilometrov od kláštora Fontevraud, nevynechajte počas svojich potuliek zámok v Nantes.
