Druhú menovanú môžete poznať ako fotografku stojacu za Nila editorialy. Aké bolo putovanie za krásami ďalekého severu?
S Anet nás prepojilo spoločné nadšenie pre pešie výlety. Ona vtedy plánovala prejsť West Highland Way v Škótsku, ktorú som už absolvovala, a tak sme si odovzdávali skúsenosti a porovnávali výbavu. O rok neskôr sme už spolu vyrážali na 440 kilometrov dlhú trasu Švédskom, známu ako Kungsleden – Kráľovská cesta.
Prechod sme začali plánovať na začiatku roka. Kúpili sme si sprievodcu, z ktorého sme nedokázali vysloviť jediný názov chaty a videli pár videí. Aj vďaka tomu sme sa rozhodli ísť z juhu na sever, teda z Hemavanu do Abiska (chodí sa aj v druhom smere). Celý náš výlet trval približne 4 týždne, ale samotný trail sme ušli za 21 dní.
Našim cieľom bolo čo najviac odľahčiť výbavu, aby sme na chrbte niesli len to najnutnejšie a aby pre nás chôdza bola príjemná a nie bolestivá. Bez niektorých vecí sa ale podľa našich skúseností zaobísť nedá – pláštenka a moskytiéra.
Kungsleden sa dá rozdeliť do niekoľkých častí
Náš prvý úsek bol Hemavan-Ammarnäs. Trasa začala miernym stúpaním nad Hemavan, vďaka čomu sa nám otvoril výhľad do prvého údolia s krásnymi vysokými horami, na ktorých bol ešte zvyšný sneh z predchádzajúcej zimy. Stretli sme tiež prvú STF chatu - ubytovanie Švédskej turistickej asociácie, kde môžete obvykle dokúpiť nejaké jedlo a tiež prespať. Je však dobré mať rezerváciu. Okrem STF chat sa na trase nachádzajú aj núdzové chatky – sú malé, dá sa v nich zakúriť a v prípade núdzovej situácie aj prenocovať.
Ďalšie dni sme spoznali, čo to je premoknúť na kosť a tiež sme sa zoznámili s komármi. Tým dážď bohužiaľ nevadí, takže aj keď idete premočení a leje ako z kanvice komáre to neodradí a neustále sa hemžia okolo moskytiéry. Tú dávame dole, len keď sa chceme nadesiatovať. Na to sme si museli zvyknúť za všetkých podmienok. Vďaka komárom zastavujeme na jedlo hlavne v núdzových chatkách, raňajkujeme a večeriame spravidla vo svojich stanoch. Jedinými miestami, kde je komárov menej, sú vyššie polohy, kde už nerastú stromy a je tam veterno. Podobné miesto sa nám podarí nájsť tretiu noc pred zostupom do Ammarnäs a stane sa najkrajším prostredím na spanie, ktoré sme mali možnosť nájsť.
Cesta do Ammarnäs
Aj keď sme na ceste iba štvrtý deň, do Ammarnäs sa už veľmi tešíme. Dávame si sprchu a obedujeme v reštaurácii. Pol dňa odpočívame, píšeme denníky a k večeru vyrážame zase ďalej. Začíname zostra, stúpame zjazdovkou a komáre sú nám opäť v pätách. Aj keď je horúco, obliekame oblečenie do dažďa, pretože jedine to nás chráni pred ich hryzeniami. Máme pocit, že sprcha bola zbytočná, po pár minútach sme prepotené do poslednej nitky a do toho vystresovanej z komárov. Staviame stany hneď nad „tree line“ (hranice, kde už nie sú stromy), ale otravné komáre tu sú s nami.
Polárny deň
Keďže je tu polárny deň, slnko vychádza o druhej ráno a zapadá o jedenástej večer. Máme také dlhé dni plné slnka. Hneď ten nasledujúci narazíme na úplne novú núdzovú chatku, ktorá ešte nie je zakreslená v mape. Nachádza sa na krásnom mieste pri jazierku, kde sa vykúpeme a dáme si jedlo. Včerajšia noc je zabudnutá a pokračujeme ďalej.
Jedlo, spánok, dážď a komáre
Cez deň riešime hlavne jedlo, kde budeme spať, či bude pršať, a samozrejme komáre. Chvíľu ideme lesom, chvíľu cez planiny s výhľadmi na okolitú krajinu, a potom sa škrabeme do kopcov, ktoré nás vždy odmenia prekrásnymi výhľadmi. Siedmy deň je pred nami zatiaľ najdlhší úsek – 33 km do Jäkkviku. Našťastie cestou stretávame malú rybársku dedinku, kde sa nachádza aj malý obchodík. Pani nám uvarí kávu, ku ktorej si doprajeme aj jej škoricové slimáky. Tie v tej chvíli chutia ako nebo a my máme zrazu úplne novú energiu do ďalších kilometrov.
Jäkkvik
Do Jäkkviku schádzame okolo šiestej večer a sme dosť unavené, nohy bolia. Keď dorazíme k miestnemu obchodu, zisťujeme, že zavrel pred piatimi minútami. Prosíme pani, nech nás pustia dovnútra, že nám nákup zaberie len dve minúty. Zľutuje sa a my utekáme supermarketom ako v nejakom filme - jedna beží pre pizzu, druhá pre pivo a čokoládu. Uf, podarilo sa. Tentokrát sa ubytujeme v hosteli s poschodovou posteľou, ohrejeme si pizzu, pijeme pivo a tie momenty pohody si užívame naplno.
Ďalší deň ráno sa rozhodneme zaplávať si v jazere, ktoré je ale šialene studené. Napriek tomu nás to neodradí, a kričíme na celé okolie, aj keď je ešte len po siedmej ráno. Až neskôr sa dozvedáme, že to je najhlbšie jazero (221 m) Švédska - Hornavan.
Z Jäkkviku vyrážame až popoludní. Čaká nás prvá časť trasy, počas ktorej musíme na loďke preveslovať jazero. Odteraz je nutné viac plánovať, pretože takýchto prejazdov nás čaká ešte sedem a my musíme vymyslieť, o koľkej dôjdeme k akému jazeru a v o koľkej tam práve príde lodička, ktorá nás prevezie. Väčšinou je to tak dvakrát denne.
Posledná časť cesty
Po ceste sme niekoľkokrát stretli Švéda Erika, s ktorým nakoniec časť trasy prejdeme spoločne. Zoznamujeme sa aj s Wally a Jose, švédskym párom, ktorý ide celú trasu s dvoma psíkmi.
Posledná časť cesty Kvikkjokk – Abisko je najznámejšia a najnavštevovanejšia, preto tu stretávame najviac ľudí. Tento úsek vedie národnými parkami Sarek a Abisko, údolím vysokých hôr a dych vyrážajúcich výhľadov. Ak počasie praje a máte dostatok času, môžete si odskočiť vystúpiť na najvyššiu horu Švédska - Kebnekaise (2 097 m nm). Tam sa ale práve vďaka čerstvo napadanému snehu nechystáme. Horu Skierfe, ku ktorej musíme tiež na pol dňa stretnúť z trasy, ale nevynecháme. Postavíme jeden stan a necháme v ňom väčšinu vecí. Len s fľašou vody, s desiatou a varičom na kávu sa ideme pozrieť na vrchol. Je odtiaľ nádherný výhľad na deltu rieky Rapa. Sme nadšené, dávame si desiatu, varíme kávičku a fotíme veľa fotiek, potom rýchlo späť pre batohy a pokračovať.
Záverečný úsek
Poslednú časť nášho dobrodružstva začíname prejazdom loďou a krátkou cestou mikrobusom, ktorý nás prevezie asi 30 km ďalej na posledný úsek trasy. Čaká nás týždeň bez signálu vo vyšších horách. Počasie nám skôr neželá, pretože je zima a jednu noc nakoniec núdzovo strávime s našimi švédskymi kamarátmi v jednej zo STF chatiek. Vonku silne fúka a je vydaná výstraha, aby sa nikto nepohyboval v horách, kde práve sme. Vo vyšších polohách dokonca sneží. Ďalšie dni nám je často zima a veľmi prší. Aj napriek tomu nám ale okolitá krajina neustále vyráža dych svojou krásou a sme neskutočne vďačné, že tu sme.
Do Abiska - konca našej trasy dorazíme po dvadsaťjeden dňoch a máme vážne veľkú radosť, že sme to zvládli a našli si dokonca kamarátov, s ktorými sme v kontakte dodnes.
Text: Aneta Vachová a Lucie Fenclová
Foto: Lucie Fenclová
