Cieľavedomá a emancipovaná Terézia Vansová
Zo školy ju poznáme ako slovenskú prozaičku, ale okrem toho bola aj prekladateľkou a zaujímala sa o etnografiu. Narodila sa 18.apríla 1857 v rodine evanjelického farára Samuela Medveckého vo Zvolenskej Slatine a zomrela 10.októbra 1942 v Banskej Bystrici. Terézia Vansová bola životom veľmi skúšaná... Sama prahla po vedomostiach, doba jej však nepriala. Rovnako aj budúci manžel, evanjelický farár Ján Vansa, ktorého jej vybrali bol o jedenásť rokov starší. Najskôr sa zahľadel do jej sestry Milky, tá však sa rozhodla pre iného. Jej situácia sa nezmenila ani po narodení jediného syna v roku 1876, ktorý bol stále chorľavý a umrel v roku 1881. Osudom ťažko skúšaná sa nevzdala a pohrúžila sa do práce, napriek zhoršujúcemu sa psychickému stavu jej manžela. Dnes už vieme, že trpel maniodepresiou a svoj život ukončil samovraždou v roku 1922.
Ako priekopníčka ženského románu (Sirota Podhradských – 1889) patrila do prvej generácie realizmu na Slovensku, stala sa zakladateľkou ženského časopisu Dennica (1898), prekladala z nemčiny, maďarčiny ako aj české diela Boženy Nemcovej do slovenčiny. Zaslúžila sa o založenie rodinnej školy a miestneho odboru Živena, čo bol jeden z prejavov jej verejnej a spoločenskej aktivity.
Jej snahou bolo ženy vzdelávať a k tomu jej poslúžil časopis Dennica, ktorý sa stal tŕňom v oku odporcom emancipácie žien. Pomáhal radami vo výchove detí, uľahčoval život v domácnosti, vydával recepty a nevyhýbal sa ani mravným úvahám. Napriek silnej kritike zo strany mužov, medzi prispievateľmi boli aj Martin Rázus, Janko Jesenský či Ivan Krasko.
Jej próza mala väčšinou sentimentálny nádych, pretože bola určená pre ženy. Okrem toho písala básne a divadelné hry pre ochotníkov z Tisovca, začiatkom dvadsiateho storočia napísala životopisné diela a v roku 1927 jej vyšla kniha Môj muž, venovaná manželovi.
Šavitribai Phule priekopníčka ľudských práv v Indii
Narodila 3. januára 1831 v Naigaone z okresu Satara v Maháráštra. Napriek svojej túžbe vzdelávať sa, bola nútená vydať sa za dvanásťročného chlapca Jyotiraa Phula vo veku deviatich rokov; ktorý sa stal jej verný spoločník v boji proti bezpráviu. Jyotirao bol vizionár s pevným presvedčením, že každá žena musí byť vzdelaná, preto začal učiť svoju ženu doma a neskôr spoločne založili školu pre dievčatá. Stalo sa tak 14. januára 1848 a Šavitribai sa stala prvou učiteľkou Indie. Učenie žien však nebolo ľahkou úlohou, pretože vzdelávanie pre dievčatá bolo považované za hriech. Učiteľka aj študentky boli vystavené intenzívnemu obťažovaniu zo strany ortodoxných mužov.
Inovovala mnoho nových spôsobov výučby, ako je rozprávanie poviedok, aby sa učenie stalo zaujímavým, športové stretnutia a recitovala svoje vlastné básne pred dievčatami. Jej prvá zbierka básní - KAVYA PHULE - vyšla v roku 1854 a zdôraznila potrebu angličtiny a vzdelávania. Pri pohľade na svoju vášeň pre štúdium začali ľudia posielať svoje dievčatá do škôl. Počet dievčat sa zvýšil z dvadsiatich piatich na sedemdesiat v rokoch 1849-50. V pravidelných intervaloch tiež usporiadala stretnutie rodičov a učiteľov, aby sa rodičia zapojili do vzdelávania, aby pochopili dôležitosť štúdia a povzbudili svoje deti. Bola natoľko uvedomelá, že chápala vzťah medzi podvýživou a vzdelávaním, preto sa starala o zdravie každého dieťaťa v škole.
Kastová spoločnosť a postavenie vdov
V tých časoch boli vdovy pravidelne ohrozované a zneužívané zo strany mužov ako aj celej spoločnosti. Manželský pár sa rozhodol zachraňovať tieto týrané vdovy v útulku. V rokoch 1866 až 73 prichádzali vdovy do tohto útulku z rôznych miest. Odlišovali sa od vydatých a slobodných žien na prvý pohľad, pretože mali oholené hlavy. Šavitribai bola pohoršená situáciou a usporiadala stávku holičov, aby ich presvedčila neholiť vdovám hlavy. Toto bol prvý štrajk svojho druhu. Neskôr upozorňovala aj na kastovú nerovnoprávnosť, ktorá však prežíva do dnešných dní.
