India sa navždy votrela do života Boženy Volkovej

Bývalá letuška, tlmočníčka a prekladateľka, neskôr jedna z prvých Sloveniek, ktorá založila firmu Hosstese Int., v ktorej sa venovala vzdelávaniu hostesiek, letušiek, podnikateľov, diplomatov a tak sa aj stala odborníčkou na protokol.

bozena_volkova_40_11_23

Je manželkou bývalého slovenského veľvyslanca v Indii Ladislava Volka, kde roky  aktívne a na úrovni reprezentovala našu krajinu. Dnes je už na dôchodku, ale vôbec neodpočíva. Stále je aktívna. O čom svedčí slávnostný večer pri príležitosti 40. výročia založenia India Klubu, ktorý organizovala v bratislavskom Primaciálnom paláci a my sme ju pri tejto príležitosti vyspovedali.

femme: Máte za sebou veľmi zaujímavú kariéru. Začínali ste ako letuška.  Za socializmu sa tam len ťažko dalo dostať. Prečo práve letuška zvíťazila nad ostatnými povolaniami? Túžba cestovať do iných krajín?

Božena Volková: Už od detstva som túžila poznávať všetko nové. Nové miesta, nových ľudí. Mala som veľký záber, veľa som čítala. Zaujímala ma  história, filozofia, literatúra i matematika, ale i umenie a hudba, cudzie jazyky.... Vyštudovala som nadstavbu cestovného ruchu, ktorá bola jedinečná. Keď som ju ukončila, vedela som slušne nemecky, trochu rusky aj anglicky a z francúzštiny som mala už štátnice v Prahe. Dvoje dlhé prázdniny som strávila vo Francúzsku ako aupairka vo viacerých slušných rodinách. Tá posledná bola rodina letušky, ktorá ma nabádala pracovať pre aerolínie. Keďže na univerzitu ma neprijali, lebo známa pani profesorka mi odkázala, že sa už francúzštinou môžem živiť.

Nejakú dobu som pracovala v Bratislave v istom úrade, ale popri tom som tlmočila, prekladala a urobila som si skúšky snáď u všetkých cestovných kancelárii, i skúšky sprievodcu po Bratislave. Stále mi to nestačilo a moji kolegovia to vedeli a prihlásili ma na konkurz letušiek do Prahy. Veľmi som netušila do čoho idem, ale veľký svet a veľkomestá ma vždy priťahovali.

femme: V minulosti boli častejšie letecké havárie, nemali ste strach z lietania, alebo ste zažili nebezpečné situácie?

Božena Volková: Vôbec som o tom takto nerozmýšľala. Dlho nie. Lákali ma diaľky, nové miesta, nové výzvy a som zvyknutá pracovať naplno. Už v prvých rokoch môjho lietania sa ale stalo niekoľko leteckých havárii, kde zahynuli i ľudia, ktorých som poznala.

Veľmi ťažko som niesla, keď padlo lietadlo (28.7. 1976)  na Zlatých pieskoch v Bratislave. Nielen vďaka osudu ma kapitán Rosa do toho lietadla nezobral, ale zahynul v ňom dobrý kamarát Michal zo Senca, s ktorým sme spolu chodili do kurzu stewardov a s ostatnými kolegami spoznávali Prahu. Ja som ho videla krátko pred odletom lietadla...  

Mne sa nič nemôže stať, o tom som bola vždy presvedčená. Zažila som párkrát, v našom ČSA slengu, tzv. „perné chvíle“, ale nič hrozné sa našťastie nestalo. Asi najhroznejšie pre mňa bolo, keď mi pred očami na letisku v Bukurešti zomrel starší Američan a nedalo sa mu pomôcť, lebo vojaci nepustili k nemu lekárku včas. A strach z lietania? To mali po čase mnohí z nás. Ale bolo to tabu, o tom sme nehovorili, iba sme to na kolegoch poznali. Keď to prišlo na mňa, našťastie, som bola práve čerstvo vydatá a podarilo sa mi ísť skoro na materskú.

femme:  Ako sme v úvode spomínali, za manžela máte bývalého slovenského veľvyslanca v Indii Ladislava Volka.  Kde ste sa s ním zoznámili?

Božena Volková: Naše prvé stretnutie bolo osudové, hoci také vôbec najskôr nevyzeralo. Stretli sme sa v Karlových Varoch, v hoteli PUP na filmovom festivale, na polnočnej španielskej recepcii. Dodnes je môj manžel aktívny ako filmový novinár a publicista a občas ma zoberie do sveta, na nejaký filmový festival, kde býva porotcom.

femme:  Po skočení kariéry stewardky a lietania ste sa začali venovať...

Božena Volková: V 40-tke som musela skončiť s lietaním, taký bol vtedy vnútropodnikový predpis a odišla som do tzv. výsluhového dôchodku. Keď som premýšľala čo ďalej, po pár mesiacoch mi zavolali úplne cudzí ľudia, bolo to v roku 1990 a pozvali ma na pohovor.  Boli to zástupcovia Únie vysokoškolákov a ponúkli mi úžasnú prácu.  Chceli, aby som si založila agentúru pre hostesky a spolupracovala s nimi na projekte, vybudovať moderné kongresové centrum. Najskôr som si šikovné dievčatá musela sama nájsť a vyškoliť.

Veľmi skoro, ešte počas prvého kurzu, koncom roka 1990 sa o moju prácu začali zaujímať rodičia hostesiek a už o pár mesiacov ma pozývali do firiem aj na ministerstvá školiť slušné správanie i protokol. Myslím, že prvé školenie som robila pre Národnú banku Slovenska.

Mojimi kurzami prešli za 10 rokov stovky podnikateľov či podnikateliek z celého Slovenska, sekretárok, manažérov i vedúcich úradníkov viacerých ministerstiev, diplomatov, ale i najvyšších úradníkov NR SR či prezidentskej kancelárie. Školila som v angličtine a v češtine, aj novinárov pre Európsku komisiu, riaditeľov a manažérov tatranských interhotelov i manažérov v Čechách... Bolo to náročné, ale veľmi zaujímavé obdobie.

femme:  Mali ste rozbehnutú firmu a sľubnú kariéru školiteľky, napriek tomu ste sa rozhodli nasledovať manžela do zahraničia a pokračovať v práci?

Božena Volková: Keď som mala firmu dobre naštartovanú, vyhral manžel konkurz na československom ministerstve zahraničia do diplomatických služieb. Pár týždňov sa zaúčal v Prahe a vyslali ho do Varšavy ako riaditeľa Československého kultúrneho strediska vo Varšave. Tam sme boli necelé štyri roky, aj v dobe delenia republiky. Ja som sa snažila firmu udržať, pomerne často som cestovala domov a horko ťažko sa mi to podarilo.

femme:  Kedy ste odišli do Indie?

Božena Volková: Keď som sa opäť rozbehla, pán minister vyslal manžela do Indie. „Veď keď robíte ten India klub...“ . Vybral nám zaujímavý a príznačný dátum:  11.11.1999. Podľa eneagramu (psychologická typológia rozdeľujúca osobnosti do deviatich, navzájom prepojených typov), je jednotka dominantná/šéf/ a číslo 9 je naplnenie. Celkom to sedelo. Bola to doba, keď počítače ešte len začínali. V tej dobe som mávala stĺpček skoro vo všetkých novinách a časopisoch, tak som si hovorila, že budem naďalej publikovať a písať z Indie...

Neodchádzalo sa mi ľahko. Myslela som si, že Indiu poznám a nevedela som si tam predstaviť náš život. Tiež som vedela, že musím zanechať firmu a že  moja kariéra skončila. Rozhodla som sa pracovať zo všetkých síl pre manžela a pomáhať mu v jeho kariére i v poslaní, tak ako on roky robil všetko pre to, aby som ja mohla lietať.

femme:  Podeľte sa s nami o skúsenosti zo všedného aj spoločenského  života v Indii. Ako ste ako Európanka a manželka diplomata vnímali život žien v Indii ...

Božena Volková: Vzhľadom k tomu, že som už Indiu poznala z čias svojich pobytov  v Bombayi ako členka posádky ČSA, zhruba som vedela do čoho ideme. Veľa som o tom všetkom premýšľala, a tak som manželovi navrhla, že v Indii nebudeme nič a nikoho posudzovať či odsudzovať, pokiaľ nebudeme všetko poznať. Náš nový uhol pohľadu nám otvoril nielen oči, ale i srdcia Indov a tak sme tam vďaka nášmu novému prístupu, zažili hádam najkrajšie a najplodnejšie obdobie v našom živote. Na stravu som si dlho zvykala, zvlášť na tie pachy. Ale nákupy čerstvého ovocia a zeleniny na trhu boli mojou pasiou a prakticky som sa stala vegetariánkou.

Indické ženy? To je kapitola na celú knihu. Dodnes žijú, hlavne na vidieku, ľudia tradičným spôsobom života. Spoločnosť je rozdelená a život máte daný podľa toho, do akej spoločnosti sa narodíte. Ja som, samozrejme žila na najvyššej možnej úrovni, v najvyššej spoločnosti, medzi vysoko postavenými a vzdelanými ľuďmi, ale samozrejme, že ma zaujímalo ako žijú naši indickí zamestnanci, či bežní ľudia.

Svojim spôsobom, síce menej nápadne, ale spoločnosť je takto rozvrstvená i u nás.  V časoch, keď sme tam prišli, diplomat a veľvyslanec zvlášť, boli vysoko vážené osoby. A tak som bola takmer okamžite pozvaná do niekoľkých medzinárodných dámskych klubov a mala som česť byť v nich i prezidentkou. Napríklad  som bola prvá a jediná prezidentka z neanglicky hovoriacej krajiny v Delhi Commonwelth Women´s Asociation, teda prestížnej charitatívnej organizácie žien, ktoré pochádzali z krajín britskej koruny, tak ako India, teda z krajín, kde sa rozpráva anglicky. Táto organizácia, tieto dámy z charitatívnych bazárov a iných aktivít nazbierali peniaze, za ktoré kúpili najskôr na predmestí pôdu, postavili malú budovu, ktorú dodnes zväčšujú, budujú, prikupujú pozemky a nadstavujú poschodia.

Najskôr tu bola iba malá ambulancia lekárov, ktorí sem dobrovoľne a zadarmo chodili liečiť chudobných z okolia. Za mojich čias prezidentky, tu otváral najslávnejší indický chirurg  operačný sál. Dnes je tu i škola aj špeciálna trieda pre hendikepované deti. Dolu v hale je obrovská tabuľa s menami všetkých prezidentiek i s krajinou pôvodu. Moje meno a Slovensko sú na tabuli absolútnou exotikou....  Venovala som sa mnohým charitatívnym aktivitám, najčastejšie deťom-dievčatkám a ženám.  Prakticky okamžite som mala kopu nových aktivít aj kamarátok.

Indky kamarátky nemajú, teda nie také dôverné ako my. Oni si chránia svoje drobné tajomstvá, lebo im ide o postavenie v rodine. Ak sa zveria, tak cudzinke, ktorá s nimi nežije a hlavne odíde... Mám v sebe i kus novinárky, všetko ma zaujímalo a nahrávala som si i nejaké rozhovory, so zvlášť so zaujímavými ženami, napríklad sociologičkou, novinárkou, vešticou. Ale téma ženy v Indii je obrovská téma, naozaj na celú knihu.

femme:  Do Indie ste sa zamilovali, tak vám učarovala, že ste sa rozhodli na Slovensku založiť India Klub, ktorý práve v tomto roku  slávi už 40. výročie? Kto sú členmi Klubu a aký program  tam organizujete?

Božena Volková: Omyl, India klub založil môj manžel krátko po tom, čo som ho zobrala so sebou na služobnú cestu, na výlet Bombay a Singapur. Nie ja, on sa zamiloval do Indie na prvý pohľad. V tom čase ste si nemohli kúpiť žiadne knihy ani turistického sprievodcu o Indii, veď hoci sme mali niekoľkodňové pobyty, nesmeli sme opustiť miesto pobytu posádky. Nesmeli sme sa stýkať s miestnymi ľuďmi, takže sme nemali skoro žiadne informácie a ľudia majú radšej to, čo poznajú. Bývali sme tam trochu ako za sklom. No nakoniec som si, Bombay celkom zamilovala. Ale Delhi, kdesi  vo vnútrozemí, neďaleko púšte, tam sa mi ísť nechcelo.

Manžel tento klub, vtedy Kruh priateľov indickej kultúry, založil spolu s osobnosťami ako s Mirom Cipárom, už vtedy známy výtvarník, etnomuzikológom Ivanom Mačákom a ďalšími, ako spoločenstvo intelektuálov. Neskôr sa pripojili napríklad jediná vtedy indologička na Slovensku pani Anna Rácová alebo herečka Božidara Turzonovová. Ja som nemala pre tento klub veľa času, bývala som na Slovensku málo, radšej som sa venovala našej dcérke. Keďže môj manžel je pôvodne polonofil, po čase a hlavne po politických zmenách, keď už nemohol počítať s nezištnou podporou kohokoľvek a indická ambasáda tu bola spočiatku malá a chudobná, prestala byť táto jeho činnosť jeho koníčkom. Ale ľudia, ktorí sa o Indiu zaujímali, prosili, aby pokračoval.

Počas manželových diplomatických výjazdov na posty do cudziny sa klub udržal a ja som už nemala prácu, lebo záujem o domáce školenia odborníkov, nahradili drahé služby odborníkov cudzincov. Zistila som, že som sa v Indii dozvedela veľa vecí, o ktoré by som sa mohla deliť s inými ľuďmi a tak som klub rozšírila a otvorila pre verejnosť. Naše programy sú veľmi pestré, máme stále nové nápady, fajn ľudí okolo seba, s programami nie je problém, ani s organizovaním. Ponižuje ma však doprosovať sa peňazí alebo financovať propagáciu bohatej krajiny ako India, z dôchodku. Ja som manažérka, organizátorka, mám kopec invencie,  ale nebaví ma sedieť celé dni na počítači a naháňať kdesi akési fondy a prosiť o peniaze .

femme:  Ako ste oslávili 40.výročie India Klub?

Božena Volková: Ako inak, ako tradične skvelo. Projekt som v hlave nosila už rok, ale musela prísť na indickú ambasádu šéfka žena, aby ho podporila. Nová pani veľvyslankyňa Apoorva Srivastava ihneď pochopila, aký potenciál tento projekt má. Vďaka primátorovi Matúšovi Vallovi sme mohli slávnostný večer plný kultúry usporiadať na najkrajšom mieste v centre Starého mesta, v Primaciálnom paláci. Tanečnica Lýdia Madhuri už skoro rok čakala na túto príležitosť, podobne ako skvelí muzikanti: Zdeněk Hladík a Peter Luha. Roky s nami, občas aj nezištne, spolupracujú.

Zlatým klincom programu, bol môj nápad pripraviť niečo, čo bude atraktívne, farebné, typicky indické a plné krásy: módnu prehliadku. Ale nie zvyčajnú, v Indii tomu hovoria : indo-európska móda. Vybrala som si tri známe módne návrhárky: Rebeccu Justh, Renatu Kliskú, ktorá tvorí pod menom La Rena a Elenku Ďurčovú, zobrala ich do  známeho butiku s indickým tovarom Lakšmí butik a  pomohla im vybrať rôzne sárí, teda dlhé pruhy zaujímavej látky, z ktorej mali vytvoriť u nás nositeľné modely.

Záujem významných hostí a záujem troch televízií, viacerých časopisov,  a množstvo krásnych fotiek, na internete i dve videá, sú dôkazom, že to bola veľmi úspešná oslava 40. výročia India klubu. Záštitu mal primátor mesta aj indická veľvyslankyňa. Bodka za oslavou bola tiež veľmi typicky indická: skvelá indická vegetariánska večera  a výnimočne kvalitné slovenské víno z Vinosadov od firmy Pomfy. Varili nám tri vynikajúce reštaurácie, naši sponzori: Govinda, Chutney a Kashmiri Royal.

Ďakujeme za rozhovor.

Vypracovali: Michaela Conzarová a Božena Volková

Zdroj foto: Božena Volková/India Klub

1 Komentár

Napísať komentár

Uistite sa, že všetky požadované (*) polia ste vyplnili. HTML kód nie je povolený.