Subtílna, krehká Francúzka - Francoise Saganová, spisovateľka "mladej generácie" (Dobrý deň, smútok; 1954), potom spisovateľka "svojej generácie" (tridsať kníh, deväť divadelných hier, niekoľko televíznych scenárov), ktorá zostala v pamäti mnohých ako výrazne nekonvenčná dáma s plavou ofinou, trochu nervóznymi gestami, dymiacou cigaretou a unaveným úsmevom, sa narodila v roku 1935 na juhu Francúzska. Ešte ako dieťa sa presťahovala do Paríža. Svoju spisovateľskú dráhu začala ako veľmi mladá žena. Písala počas štúdia na lýceu a neskôr na Sorbone, kde študovala literatúru a snažila sa "vyrovnať" svojim obľúbeným autorom. Spočiatku to bolo písanie "pre seba", no netrvalo dlho a hneď prvou novelou, ktorú jej vydali (Dobrý deň, smútok), získala úspech, slávu i peniaze...
KEĎ jej vyšla prvá kniha:
"Nespomínam si, že by som bola rozrušená alebo mimoriadne prekvapená... Prijala som to s osudovou samozrejmosťou. Iba peniaze, ktoré som zarobila, ma trochu vykoľajili."
KEĎ jej podsúvali pozíciu tribúna mladej generácie:
"Čo je to generácia? Súčet individualistov či indivíduí? Mala som osemnásť rokov a chcela som žiť slobodne, voľne, nezviazaná konvenciami doby. Nepáčili sa mi poučky o morálke, láske, sexe... Bol to čas, keď sa otvárali nové možnosti a veľa sa o tom hovorilo. Mala som šťastie, že som o tom napísala: vyjadrila som pocity mnohých mladých dievčat a mužov."
KEĎ sa pýtali, aká je:
"Tento salón, tento dom, môj pes, moja pracovňa na poschodí, moji priatelia, môj syn Denis, to je môj svet. Žiaľ, ľudia sú náchylní veriť legendám a často ich nezaujíma, čo spisovateľ píše, ale čo pije. Nemôžem za to, že sa okolo mňa vytvorili rôzne fámy a výmysly. Písanie je predovšetkým samota. A samota je únik zo sveta. Niekedy samotu vyhľadávam, aby som popremýšľala, utriedila si myšlienky, pribrzdila beh času; inokedy naopak, potrebujem spoločnosť, ľudí, hluk a zmätok, aby som mala pocit, že čas je čímsi naplnený."
KEĎ kritizovali v jej tvorbe opakovanie mondénnosti, bezvýchodiskovosti a nešťastnej lásky:
"Môžem písať len o tom, čo dobre poznám. Mám poprieť svoj vlastný autorský naturel? Prečo by som sa znásilňovala? Ale, pozor! Nikdy som nepovedala, že sa s týmto literárnym svetom stotožňujem. A nešťastná láska? Existuje vôbec šťastná láska? Každá láska, každý vzťah medzi ženou a mužom skrýva v sebe napätie, potenciálne drámy, a aj v tom najvšednejšom vzťahu nájdete dejiny ľudskej bolesti. Každá láska je vlastne nešťastná, pretože v sebe nesie zárodok svojho zániku. Ako život. Už pri svojom zrode v sebe nesie znamenie konca. A umenie miluje paradoxy. V nich je základný princíp života. A prečo stále ten istý svet, to isté prostredie? Ako príklad nech mi poslúži opäť láska: láska je vždy rovnaká, v každom prostredí a pripadá nám bez fantázie..."
KEĎ sa pýtali na jej spoločenskú angažovanosť:
"Dosť často píšem svoje stanoviská k naliehavým politickým otázkam Francúzska, Európy i sveta. Bez tejto publicistiky by moja práca nebola úplná. Spisovateľ predsa nežije mimo ľudí a mimo spoločnosť. Naopak, musí byť uprostred diania, ak chce byť spisovateľom. Francúzski spisovatelia sa často angažovali za spoločenský a sociálny pokrok a dejiny francúzskej literatúry sú dejinami zápasov proti bezpráviu, za demokraciu a slobodu."
Zdroj foto: FlickrLicense
All rights reserved by bernard dudoignon
