Všetci sme počuli o najznámejších lekároch staroveku Hippokratovi z Atén, ktorý položil vedecké základy medicíny a o Galénovi, ktorý sa zaslúžil okrem iného aj o nové chirurgické zákroky v Rímskej ríši.
PARACELSUS (1493-1541)
Pôvodom pochádza zo Švajčiarska, plným menom ako Philippus Aureolus Theosphrastus Bombastus von Hohenheim. Bol dobrodužnej povahy a už ako dospievajúci mládenec rád cestoval. Neskôr sa dostal aj do tatárského zajatia, z ktorého sa mu podarilo utiecť. V roku 1517 pôsobil na dánskom kráľovskom dvore ako osobný lekár panovníka. Úspešne liečil Erasma Rotterdamského (1466-1536) z bolestí a zachránil život tlačiarovi Frobenovi (1460-1527).
Ako človek nebol veľmi obľúbený, napriek jeho odborným kvalitám. Vyznačoval sa arogantným správaním a navyše holdoval alkoholu.
Paracelsus sa stal veľkým odborníkom na liečbu syfilisu. Popísal príznaky ochorenia a naučil sa ich liečiť pomocou ortuti. Zapojil chémiu do služieb zdravia ľudu a založil lekársku vedu na pokuse a pozorovaní.
RÓBERT KOCH (1843-1910)
Narodil sa v Nemecku a medicínu študoval na Univerzite v Göttingene. Dobrovoľne slúžil ako vojenský lekár počas Prusko-francúzskej vojny vo Wolsztyne. Kariérny postup dosiahol v roku 1885, keď sa stal profesorom hygieny na Berlínskej univerzite. O šesť rokov neskôr sa stal riaditeľom Ústavu pre štúdium infekčných chorôb a zostal nim až do roku 1904.
V roku 1882 sa mu podarilo nájsť bacil tuberkulózy. Pre pestovanie baktérii Koch používal najskôr sklovec volského oka. Neskôr prešiel na živný roztok. Vďaka jeho profesionálnemu zanieteniu sa mu podarilo odhaliť pôvodcov ochorenia cholery a infekčného ochorenia slezinnej sneti.
Róbert Koch bol rozporuplná osobnosť nositeľa nobelovej ceny za lekárstvo. Pri výrobe lieku proti tuberkulóze sfalšoval výsledky, aby liečivo rýchlejšie posunul do obehu. Následkom toho umrela desiatka ľudí na vedľajšie účinky preparátu.
SIGMUND FREUD (1856-1939)
Freud bol kontroverznou osobnosťou. Bol rovnako uctievaný ako aj zaznávaný. Počas študentských rokov, ktoré prežil na univerzite vo Viedni, ho považovali za výborného a ambiciózneho študenta. Preto aj prvé lekárske kroky smerovali do Viedenskej všeobecnej nemocnice.
Vytvoril psychoterapeutickú metódu založenú na voľných asociáciách pacienta, vytvorení prenosového vzťahu s ním a na interpretáciách jeho predslovov, snov, prenosových emócii a odporu počas terapie. Okolo tejto terapeutickej techniky sa rozvinul rozsiahly teoretický systém popisujúci človeka z hľadiska psychologického, filozofického a antropologického.
Kľúčovú úlohu pri objave psychoanalýzy zohrala jeho pacientka Bertha Pappenheimová (1859-1936), ktorá občas v stave hypnózy oslepla. Freud z toho vyvodil, že sa tak deje z psychického prepätia. Ženu preto neskôr liečil hypnózou, v ktorej ju nechal vyrozprávať.
V knihe Výklad snov, definuje nevedomie ako základnú motiváciu ľudského chovania, zároveň v nej po prvýkrát použil termín „oidipov komplex“. Názov vychádza z príbehu o Oidipovi. Freud v oidipovskej problematike hovorí napríklad o voľbe partnera, v tejto teórii tvrdí, že si ho vyberáme podľa rodiča opačného pohlavia. V ďalšej teórii sa opiera o problematiku neschopnosti predstihnúť rodičov, čo sa prejavuje v nedostatočnom uplatnení sa v živote a využití svojich schopností.
