Mydlo
Mydlo poznali už starí Sumeri a používali ho hlavne k urýchleniu hojenia rán. Vyrábali ho zo zmesi vody, lúhu a kassiového oleja, ktorý získavali z nevyvinutých plodov škoricovníka. Recept sa zachoval na hlinených tabuľkách a pochádza z obdobia 2800 p.n.l..
Informácie o hygienických návykoch starovekých Egypťanov sa našli na papyrusoch. Jeden z nich, ktorý objavili v Egypte pochádza z doby 1550 p.n.l.. Papyrus Ebers nás informuje o starovekých Egypťanoch, ktorí sa pravidelne kúpali a používali mydlo vyrobené zo zmesi rastlinných alebo živočíšnych tukov a zásaditých solí.
Jedna z legiend o výrobe mydla je zapísaná v encyklopédii Historia Naturalis (Gaius Plinius ze starého Říma) a tvrdí, že starí Gálovia vynašli mydlo a vyrábali ho z popola a kozieho loja. Tí ho však používali ako pomádu na vlasy. Na čistiace schopnosti takéhoto mydla upozornil až grécky lekár Galenus z Pergamenu v roku 164 n.l..
Výroba mydla na vyššej úrovni bola zaiste u Arabov. Dokázali vyrobiť a ponúknuť špeciálne mydlá na holenie a tekuté mydlá. Arabi boli veľmi schopní chemici a ako prví, vyrábali mydlá pomocou hydroxidu sodného. Ich mydlové výrobky boli veľmi žiadané v celom Oriente a v Európe, pretože boli parfumované a farbené.
Európe sa podarilo dobehnúť kvalitu mydlových výrobkov z Orientu až v 14.storočí. Pričinili sa o to talianski a španielski výrobcovia mydla, ktorí pri výrobe používali olivový olej.
V 16.storočí Talianov a Španielov vo výrobe a kvalite predbehli Francúzi. Výrobným centrom sa stalo historické mesto Marseille, z ktorého vo veľkom vyvážali parfumované kusové mydlá, ktoré boli bielené ako aj tekuté. Jeden druh mydla dodnes poznáme pod označením „Savon de Marseille“. V produkcii nezaostávali ani severské štáty, ktoré reprezentovali severné Francúzsko, Nizozemsko a Anglicko. Kvalita ich produktov bola na nižššej úrovni, pretože používali namiesto olivového oleja, rybí tuk.
Šampón
V starovekých civilizáciách ako je Egypt, si ľudia holili hlavy a nosili parochne, pretože na verejnosti bolo neprípustne objaviť sa bez vlasov. Drevené či kostené hrebene z tohto obdobia slúžili hlavne na odvšivenie. V starovekom Grécku si začali hlavne ženy zakladať na svojej korune krásy a na jej udržiavanie používali rôzne výživne masti na dosiahnutie hustoty vlasov.
Zo začiatku sa k umývaniu používala voda s mydlom a bylinkami. V Európe sa šampón po prvýkrát objavil vďaka britským kolonialistom, ktorí ho v roku 1759 priniesli z Indie. Revolučný zlom v umývaní vlasov priniesol rok 1904. Hans Schwarzkopf drogista z Berlína vynašiel špeciálnu zmes na umývanie, ktorá sa rozpúšťala vo vode. O pár rokov neskôr ponúkol práškové šampóny pre rôzne typy vlasov. Prvý tekutý šampón bol predstavený v roku 1927. K zdokonaleniu výrobkov na umývanie vlasov došlo okolo roku 1949, kedy spoločnosť Schauma predstavila šampón v tube, ktorý sa jednoduchšie aplikoval na vlasy.
Zubná kefka
Prvé špáradlá, ktoré boli predchodcami zubných kefiek používali už Sumeri z obdobia okolo roku 3000 p.n.l. Tí majetnejší v Asýrii, Mezopotámii a v starej Číne používali špáradlá zo zlata. Zo starovekého Egypta pochádza predchodca dnešnej zubnej kefky. Bol to kúsok tenkej vetvičky, ktorý bol na konci rozstrapkaný. Zubná kefka, ktorú poznali stredovekí Číňania (1498) bola v bambusovej či kostenej rukoväti, na ktorej sa nachádzali štetiny diviaka. Prvý patent na zubnú kefku bol zaevidovaný v roku 1857 v USA. Spočiatku sa štetinky vyrábali zo zvieracích štetín, nylonové sa používajú od roku 1938 vďaka firme DuPont.
