Presne to som si sľubovala od výstupu na Ďumbier, najvyšší vrch Nízkych Tatier. Leží na ústrednom chrbte pohoria, ktorým vedie červená turistická značka, Cesta hrdinov SNP, naša najkrajšia magistrála. Komu sa podarí vrchol zdolať, odmenou mu bude nezabudnuteľný výhľad na všetky pohoria stredného a severného Slovenska.
Hurá, slnko svieti
Teplé slnečné lúče a obloha takmer bez oblakov ma v sobotu zavčas rána vytiahli z postele. Veď vybrať sa na Ďumbier som mala v pláne od začiatku leta už niekoľkokrát, no vždy mi cestu skrížilo nepriaznivé počasie. Bez váhania som zbalila ruksak, poctivo vyčistila turistické topánky a s nadšením zo skrine vytiahla trekingové palice. V tomto ročnom období sa do hôr oplatí vyraziť čo najskôr, dôvodom sú nie len hroziace búrky, ale i veľký počet turistov. A keďže je dobré mať na potulkách aj spoločnosť, mojím „parťákom“ bol tentokrát náš český fúzač, Atos.
Potulky vo dvojici
Na Ďumbier, vraj pomenovaný podľa známej koreňovej rastliny, sa dá dostať z viacerých východiskových bodov. Ja som sa vybrala zo sedla Čertovica, ktoré pomyseľne rozdeľuje Nízke Tatry na Ďumbierske a Kráľoholské. Z parkoviska pri motoreste je treba prejsť na druhú stranu cesty, a po červenej značke, prudkým stúpaním vyjsť na hrebeňovku. Ide o náročnejší úsek cesty, kde približne za 1 hodinu musíte zvládnuť prevýšenie 419 metrov až po Kumštové sedlo. Poviem vám, zaberačka to bola riadna.
Smerom na Králičku nasledovala príjemnejšia časť trasy, kde sa striedalo mierne stúpanie s klesaním a naopak. Pohľad navôkol bol úžasný – zelený, svieži, s krásnymi výhľadmi na blízke aj ďaleké pohoria. Cestou som stretla niekoľko domácich i zahraničných turistov smerujúcich do protismeru - na Kráľovu hoľu, no i takých, ktorí podobne ako ja, putovali na Ďumbier. Ako správna tuláčka som so všetkými prehodila pár slov a zaželala im pohodové potulky. Kto si na cestu vzal málo „proviantu“, nemusel sa hladu báť! Úroda čučoriedok bola opäť bohatá, brušku ulahodila, ruky zafarbila, a vyčarila nezameniteľné poznávacie znamenie – fialový úsmev.
Pivo s top výhľadom
Mojou obľúbenou medzizastávkou na Ďumbier je Chata M.R. Štefánika, kam som dorazila po 3 hodinách cesty. Chata je veľmi dobre vybavená a prevádzkovaná počas celého roka. Bez problémov sa tu dá prespať, no počas hlavnej turistickej sezóny je lepšie preveriť si jej obsadenosť, inak sa vám môže stať, že noc strávite opäť pod stanom. Keďže bolo len 10 hodín dopoludnia, turistov tu posedávalo pomenej. Naplánovaný som mala 15 minútový oddych, počas ktorého som sa v bufete osviežila pivom, čapovaným na najvyššom mieste na strednom Slovensku, Atos zase „zlupol“ Horalku a doprial si krátkeho šlofíka.
Ďalej som sa vybrala smerom na severozápad. Sledujúc červené turistické značenie som kráčala po mierne stúpajúcom turistickom chodníku dláždenom skalami, vedúcom po južnom svahu Ďumbiera. Zrazu sa obzerám – ktorý „drzáň“ tu na mňa píska? Rýchlo som našla huňatého vinníka, svišťa sediaceho len niekoľko metrov na skale podo mnou. Hneď bolo jasné, že on je tu doma, veď mi to dal aj poriadne hlasno najavo :-). Po 20 minútach rýchlej chôdze (hrmelo a dunelo mi za chrbtom) som dorazila na rázcestie v Krúpovom sedle. Tu ma čakala posledná prekážka, chodník vedúci hore hrebeňom na vrchol Ďumbiera.
Nízkotatranský velikán
Rada by som napísala, že výhľad bol nezabudnuteľný, dych vyrážajúci alebo niečo podobné. No šťastena ma pod vrcholom akosi opustila. Husté oblaky sa rozprestierali všade naokolo a mala som problém dovidieť i na blízky Chopok. To, kde sa nachádzajú vrchy Vysokých Tatier, Poľana alebo Slovenské Rudohorie, som mohla iba hádať. Začal fúkať silný vietor, vo vzduchu bolo cítiť dážď. Vytiahla som fotoaparát, cvakla niekoľko fotiek, a spokojná s tým, že som konečne Ďumbier pokorila, pobrala som na spiatočnú cestu.
Dole briežkom do doliny
Nerada chodím tou istou trasou dvakrát, stráca to dobrodružnosť a moment prekvapenia. Rozhodla som pre alternatívu - zostúpiť z Králičky do asi hodinu vzdialeného Bocianskeho sedla. Mierne klesajúci chodník, vedúci bočnou stranou svahu, bol nakoniec dobrou voľbou. Zo sedla po žltej značke, strmím kopcom dolu, som asi hodinu a pol zostupovala k autobusovej zastávke vo Vyšnej Boci. Záverečný úsek trasy viedol cez polom, následok silného vetra spred niekoľkých rokov. Čím nižšie som klesala do doliny, tým častejšie som stretávala hríbarov, či turistov vracajúcich sa z Rovnej hole.
Och, domov som sa vrátila unavená, no spokojná zároveň - so zážitkami i mojím turistickým výkonom. O rok sa na Ďumbier vydám zase. Už teraz sa teším.
https://femme.sk/index.php/volny-cas/turistika/item/6447-certovica-dumbier-starobocka-dolina#sigProIddf216298ba
Info na záver
Trasa: Čertovica – Kumštové sedlo – Králička – Chata M. R. Štefánika – Ďumbier – Chata M. R. Štefánika – Králička – Starobocská dolina – Vyšná Boca (bus)
Celkový čas: 8 hodín
Prevýšenie: okolo 1000 metrov nad morom
Náročnosť: stredne náročná celodenná vysokohorská túra
Oplatí sa vedieť
- Predtým, ako sa vyberiete na hory, nezabudnite pozorne sledovať predpoveď počasia. To môže byť veľmi zradné, najmä pri vysokohorskej turistike. Pršiplášť majte vždy so sebou.
- Dopredu si naplánujte trasu, overte si jej obtiažnosť a zvážte svoje sily, neoplatí sa preceňovať ich.
- Od druhej polovice leta sa dni skracujú. Na turistiku si musíte privstať. Vyhnete sa poobedným búrkam a stihnete sa za svetla vrátiť domov.
- Pri potulkách sa držte označených chodníkov a neschádzajte z nich, horská služba i medvede to ocenia.
- Turistika si vyžaduje primerané vybavenie. Jej základom sú kvalitné trekingové topánky.
- Slnko na horách je silné, spáliť sa tu nie je problém, používajte opaľovací krém.
- Na stránke horskej služby sa dozviete všetky aktuálne pokyny, varovania, či výstrahy, sledujte ju http://www.hzs.sk/pokyny-hzs/
Zdroj: www.tulajmesa.sk
