Moderná doba a vysoké pracovné nároky nás nútia podávať čoraz vyššie výkony na úkor vlastného súkromia, rodiny, či osobného rozvoja. Skúsili ste sa však zamyslieť nad tým, čo je v živote najdôležitejšie?
Autorka obľúbených románov Šťastní ľudia čítajú a pijú kávu a Život je ľahký, nerob si starosti Agnès Martin-Lugandová sa vo svojej novej knihe Ľutujem, nemám čas zaoberá presne týmito trápeniami mnohých ľudí v produktívnom veku.
Perfekcionizmus, absolútna precíznosť, neukojiteľná túžba po úspechu a víťazstve. Takýmito a podobnými pocitmi je naplnený život mladej tlmočníčky Yaël. Intenzívna práca tlmočníčky ju pohltila natoľko, až jej radosť zo života úplne vyprchala - akoby v živote nič iné neexistovalo. Každý deň okolo seba šíri auru nepreniknuteľnej pevnosti, fungujúcej ako dobre naolejovaný stroj. Nezaujíma ju nič iné, než za žiadnu cenu nepoľaviť a neustále šliapať na pomyselný plynový pedál svojho motora. Rodinný spôsob života jej najbližších priateľov je pre ňu nepredstaviteľný a tlak okolia neznesiteľný.
Jej život však naruby otočí náhodné stretnutie s bývalým priateľom Marcom, ktorý za záhadných okolností zmizol z partie blízkych kamarátov. Vášeň medzi nimi opäť vzplanie v plnej sile a Yaël, uväznená v zajatí svojich ambícií, zrazu pocíti šialený strach, že ho opäť stratí...
Začítajte sa do prvých strán knihy Ľutujem, nemám čas:
Nech žijú študentské stáže, tie štyri mesiace sladkého ničnerobenia! S odstupom času oveľa lepšie chápem, prečo som si prax na konci štúdia našla na poslednú chvíľu. Na rozdiel od spolužiakov z obchodnej akadémie, ktorí boli ochotní drieť ako kone, som nehľadala stáž s vyhliadkou na životný zápas o získanie prvého TPP. Bola som zástankyňou cesty menšieho odporu a vedela som, čo mám rada. Dokonale som ovládala francúzštinu a angličtinu, tak prečo to nevyužiť na to, aby som ľuďom uľahčila komunikáciu?
Okrem toho som nesmierne rada rozprávala. Široko-ďaleko nebolo zhovorčivejšej osôbky. Presnorila som ročenku bývalých študentov. Natrafi la som v nej na adresu agentúry, ktorá zastrešovala tlmočníkov pre obchodnú sféru, poslala som životopis, stretla som sa s asistentkou šéfa a problém s hľadaním stáže som mala vyriešený. Ale ruku na srdce, kto by túžil zašiť sa v takej diere len kvôli získaniu diplomu? Bola to „kopírková stáž“ ako vyšitá, bez jediného centu na výplatnej páske. Keďže ostatní si každý mesiac aspoň trochu prilepšili, určite som bola jediná, komu to dávalo zmysel. A malo to nezanedbateľné výhody: nulovú zodpovednosť, žiadne povinné kostýmčeky, nijaké nadčasy, kávička zadarmo a príležitosť pridať sa v čase happy hour k partii! Pre dvojjazyčnú osobu ako ja by to v budúcom živote mohlo byť zaujímavé pracovné miesto.
V ten deň sa mi poriadne krížili oči. Celú noc sme žúrovali, spala som necelé dve hodinky na sestrinom rozkladacom kresle vo vysokom štádiu rozpadu, pružiny sa mi celú noc zarývali do chrbta. Zdalo sa, akoby si nikto nevšimol, že som dorazila s vyše hodinovým oneskorením a hneď som sa zašila do kumbálu na zmetáky, ktorý mi slúžil ako kancelária. Popoludní som len silou vôle držala oči otvorené. Vtom sa ku mne na svinsky vysokých podpätkoch doknísala šéfova sekretárka, na perách jej pohrával diabolský úškrn.
Bolo mi jasné, že to frustrované úbožiatko chce na mňa hodiť nejakú otravnú robotu.
– Odnes kávu pre návštevu do Bertrandovej kancelárie.
– Nejdem. Mám svoju robotu. Nevidno?
– Naozaj?
Zlomyseľne sa na mňa usmiala, poobzerala si pestované nechty a potom akoby nič zahlásila:
– Aha! V tom prípade sa hneď po splnení tejto dôležitej misie presuň k viazaciemu stroju. Čaká tam na teba päť nových spisov. Ja to určite nestihnem.
Došľaka! S viazacou mašinkou som fakt nevedela zaobchádzať. Naklonila som hlavu a vrátila som jej nasprostastý úsmev.
– OK! Tak ja tú kávu spravím. Bude to tak lepšie, tvoja je fakt nechutná. Nebudeme dráždiť šéfa.
Zmeravela, a kým som sa zviechala zo stoličky, urazene ma sledovala pohľadom. Vyplazila som jej jazyk. O chvíľu som sa s podnosom v rukách šinula k šéfovej pracovni. Musela som sa sústrediť, aby som sa pred všetkými nenatiahla. Pred dverami som si odfúkla, zadkom som si otvorila dvere a vzápätí mi do nosa vrazil závan tequilového oparu. Po predošlej noci zo mňa ťahalo ako zo suda.
Vošla som a prižmúrenými očami som fľochla na štyroch mužov v oblekoch. Pri pohľade na ich vážne, neprirodzene strohé tváre sa mi chcelo smiať. Pred každého som postavila šálku. Nenašiel sa medzi nimi ani jeden, ktorý by bezchybnú obsluhu ocenil aspoň kratučkým „vďaka“. Pre týchto pánov som bola menej než vzduch. Na okamih som predsa len zastala v nádeji, že si ma všimnú. Pritom som natŕčala uši, lebo ma zožierala zvedavosť. Nezmohli sa ani na štipku zdvorilosti kvôli tomu, že majú plné hlavy starostí s riešením hladu vo svete? Očividne ani náhodou. Zato Bertrand sa práve zaplietol do anglických homoným a totálne sa znemožnil. A to si hovoril tlmoč ník! Potreboval by doučovanie! Spravila som prvý, druhý aj tretí krok, ktoré ma od neho delili, položila som mu ruku na plece a hrdo som mu šepla do uška tie správne slová. Prstami nervózne poklopkal po stole.
– Stážisti von! – precedil pomedzi zuby a zlostne na mňa zagánil.
Prudko som cúvla, na všetkých som sa nemotorne usmiala a vybehla som von, ani čo by do mňa strelil.
Len čo sa za mnou zabuchli dvere, oprela som sa o ne chrbtom, vzdychla som si a nakoniec som sa rozosmiala. To by sme mali. Teraz aspoň vie, že existujem! Och, božemôj, ja som taká krava! Mala by som sa naučiť zahryznúť si do jazyka. O dva mesiace konečne prišlo vyslobodenie. Nenávidená stáž sa chýlila ku koncu. Musela som si však priznať, že isté rozhovory za zatvorenými dverami, ktoré som si v rámci „pracovnej náplne“ náhodou vypočula, vzbudili moju zvedavosť. Šéf a jeho traja tlmočníci pôsobili popri klientoch ako ropní magnáti.
