... pozýva do čarovného Toskánska, kam sa na rok uchýlila trojica mladých dám. Starobylý hrad, ktorý si prenajali, sa však hrou osudu stal dočasným domovom aj troch anglických džentlmenov...
Abigail Harewoodová je mladá a nevinná dievčina s nekonvenčnými názormi. Zaumieni si, že namiesto manžela si nájde milenca – nechce sa vydávať, chce si užívať.
Keď ju osud zaveje do Toskánska, zistí, že všetky jej predstavy dokonale spĺňa lord Wallingford, známy zvodca a zhýralec.
Ten sa na hrade skrýva pred starým otcom, ktorý chce nenapraviteľného záletníka oženiť.
Krásna Abigail lorda zvádza, no on je k nej odmeraný. Hoci ju tajne miluje, je pevne rozhodnutý dokázať sebe i starému otcovi, že sa vie udržať na uzde...
Hrad, v ktorom mladí Angličania bývajú, nie je obyčajný. Ťaží ho kliatba nešťastnej lásky milencov, a keď sa Abigail o tejto dávnej legende dozvie, zaumieni si, že kliatbu prelomí. Na to však treba oddanú a vernú lásku...
Historická romanca Vojvoda v láske nikdy neustúpi má originálnu zápletku, svieže duchaplné dialógy a sympatických hrdinov, na ktorých tak skoro nezabudnete.
https://femme.sk/index.php/volny-cas/kniha/item/7347-vojvoda-v-laske-nikdy-neustupi#sigProId580517cead
Začítajte sa do novinky Vojvoda v láske nikdy neustúpi:
Londýn, február 1890
Vojvoda z Wallingfordu rozhodne nemal rád, keď musel hneď po zobudení niekoho počúvať. Či už to bol hlas jeho komorníka alebo milenky – preto so ženami nikdy netrávil celú noc –, no zo všetkého najmenej ten hlas, ktorý ho práve karhal.
„Pozrimeže,“ ozval sa vojvoda z Olympie, keď pozrel na svojho najstaršieho vnuka rozvaleného na bruchu na posteli. „Ako neškodne teraz vyzerá strojca všetkého toho rozruchu.“
Wallingford sa ani neobťažoval otvoriť oči. Príšerne ho totiž bolela hlava a lúče ranného slnka sa mu zabodávali do mozgu aj cez zavreté viečka.
Navyše nemal v úmysle dopriať starému mužovi to potešenie.
„Kto ťa, dopekla, pustil dnu?“ spýtal sa ho rozčúlene.
„Tvoj komorník bol taký láskavý.“
„Mal by som ho okamžite vyraziť.“
Nato začul vŕzganie drevenej podlahy, keď vojvoda z Olympie prešiel na opačný koniec miestnosti a rozhrnul závesy na poslednom okne. „No teda! Aký krásny deň. Len sa pozri na tú bielu žiaru zimného slnka, Wallingford. Takú neobyčajnú nádheru si nemôžeš dať ujsť.“
Wallingford si zakryl rukou tvár. „Bodaj by si zhnil v pekle, starý otec.“
„Môj drahý chlapče, čo by si povedal na župan? Nie som zvyknutý rozprávať sa v takúto dennú hodinu s nahým mužom.“
Arthur Penhallow, dvadsaťdeväťročný vojvoda z Wallingfordu, ktorý už bezpochyby nebol chlapec, ukázal druhou rukou smerom k dverám oproti. „Ak ťa ten pohľad pohoršuje, starý otec, ráč vojsť do mojej šatne. Myslím, že župany visia po pravej strane. V zimných mesiacoch uprednostňujem indický kašmír.“
„Tvoju láskavú ponuku musím odmietnuť,“ vyhlásil vojvoda z Olympie, „radšej zazvoním na tvojho komorníka. Nikdy si neuvažoval o nočnej košeli?“
„Keď raz budem mať šesťdesiatpäť a o nežnej ženskej pozornosti k môjmu zošúverenému telu budem môcť už len snívať, zvážim to.“
Vedel však, že to nebolo celkom vhodné, pretože jeho starý otec, hoci zošúverený, si užíval nežnej pozornosti samotnej lady Henrietty Pembrokovej, a tá si svojich milencov vyberala nanajvýš starostlivo.
Na druhej strane si však takúto poznámku nedokázal odpustiť.
„A predsa, drahý Wallingford, nejavíš žiadne známky toho, že by sa ti tej ženskej pozornosti dostávalo.“ Na chvíľu sa odmlčal. „Práve naopak.“
„Choď do čerta.“
„Ach, akú vulgárnu generáciu splodili moje deti. Á, Shelmerstone! Ako iste vidíte, jeho milosť potrebuje župan.“
Wallingford počul, ako sa za komorníkom zavreli dvere a jeho tiché kroky sa vydali po orientálnom koberci smerom k šatníku. „Shelmerstone,“ povedal mu, „keď ma oblečiete a oholíte, môžete si zbaliť veci a opustiť tento dom. Nestrpím, aby ma pred deviatou ráno niekto vyrušoval a už vôbec nie ktosi taký neznesiteľný ako jeho milosť môj starý otec.“
„Áno, pane,“ prikývol komorník, ktorý už bol na slová o prepustení zvyknutý. Počúval ich totiž niekoľkokrát denne. „Dovolil som si vybrať vám jemný sivý župan a k nemu váš najlepší klobúk z bobrej plsti.“
„A to už prečo, dopekla? Nechystám sa predsa do kostola.“
„Zvolil som ho preto, pane, lebo je na riešenie tej mimoriadne chúlostivej záležitosti s lady vhodnejší.“
Tie slová prinútili Wallingforda, aby sa konečne posadil. „S akou lady?“ spýtal sa podráždene, rukou si zacláňajúc zrak pred nemilosrdným svetlom. Zdalo sa mu to alebo v to ráno naozaj všetko páchlo po vyprchanom šampanskom? „Akej... chúlostivej záležitosti?“ povedal s náznakom odporu v hlase.
„Ohľadom madam de la Fontaine, pravdaže.“ Shelmerstone sa vynoril zo šatníka so sivým kašmírovým županom. Sršala z neho autorita a zmysel pre morálku, sprevádzané ľahkým závanom cédru.
„Prosím.“ Mladý šľachtic s vypätím síl vstal z postele a dovolil komorníkovi, aby mu navliekol župan.
Vojvoda z Olympie, ako vždy dokonale upravený, mal na sebe ranný tvídový oblek a jazdecké čižmy. Prekrížil si ruky za chrbtom a zničujúcim pohľadom si premeral svojho vnuka. Wallingford ten pohľad nenávidel už od detstva. Bol ako zlý vietor, neprinášal nič dobré. „Môj drahý chlapče, nepomôže ti, ak sa budeš tváriť, že o ničom nevieš. Celé mesto hovorí o tej včerajšej rozkošnej fraške. Čo keby si si ten župan zaviazal? V mojom veku už netreba veľa, aby sa mi obrátil žalúdok.“
S ráznym trhnutím si zaviazal opasok. „Žiadna fraška sa nekonala, starý otec. Vojvoda z Wallingfordu by sa k niečomu takému neznížil.“
„Shelmerstone,“ ozval sa starší vojvoda, nespúšťajúc svetlomodré oči z vnuka. „Smiem vás požiadať o chvíľku súkromia?“
„Pravdaže, vaša milosť.“ Komorník odložil mydlo na holenie a bez slova odišiel z miestnosti.
Wallingford sa pokúsil o úsmev. „Ideš ma vyhrešiť, však?“
Starý otec podišiel k oknu, prstom odhrnul záves a zahľadel sa na biele priečelia budov na Belgrave Square. Slnečné lúče zjemňovali jeho črty tak, že keby nebolo tých sivých vlasov, človek by mu hádal aj o dvadsať rokov menej. „Nemám nič proti tomu, že si sa s tou ženou vyspal,“ povedal priam nadprirodzene pokojným hlasom, z ktorého až mrazilo. „Francúzski manželia také veci tolerujú, a keďže je monsieur de la Fontaine diplomat, iste si uvedomuje výhody, ktoré z takéhoto pomeru plynú. Koniec koncov, aj preto si vzal takú zvodnú ženu.“
Mladý vojvoda pokrčil plecami. „Musím uznať, že vôbec neprotestoval.“
„Áno, isteže. A na oplátku sa očakáva, že prejavíš istú dávku rešpektu. Aspoň štipku,“ začal pritvrdzovať, čo bolo známkou prichádzajúceho útoku, „štipku dobrých mravov, aby sa ten tvoj zhýralý vták neotočil zase za ďalšou sukňou, ale aby si sa stal verejne uznávaným milencom Cecile de la Fontaine.“ Obrátil sa k vnukovi a v očiach mu blčali plamene. „Pod jej vlastnou strechou, na jej večierku. Viac si ju už ponížiť nemohol.“
„Nikdy som Cecile nič nesľuboval.“ Wallingford sa snažil ostať pokojný a chladný, aby dokázal čeliť blížiacemu sa výbuchu. Isteže to bola chyba. Vedel to už pri tom samotnom akte, keď dotyčnú dámu (ako sa vlastne volala, dočerta?) oprel o stenu v zimnej záhrade de la Fontainovcov, plnej ťažkej vône Ceciliných ocenených orchideí. Navyše sa k nej správal dosť hrubo, čo bolo od neho hlúpe. Každá žena, dokonca aj taká, ktorá sa zapletie s milencom svojej hostiteľky v jej vlastnom dome, si vyžaduje istý bontón.
Kto by však čakal, že ho s tým bude verejne a takmer polonahá konfrontovať a ešte mu pritom vychrstne na hlavu toľko skvelého francúzskeho šampanského? Stále mal od neho zalepené vlasy.
„Nie, určite si jej nič nesľuboval. To by som od teba ani nečakal,“ povedal Olympia tónom plným pohŕdania. „Ale ak sa vyspíš s takou váženou a vysokopostavenou dámou, ako je madam de la Fontaine, sú s tým, prirodzene, späté isté záväzky. Vlastne by si sa tak mal správať k akejkoľvek žene, ale o tvojich cnostiach si nerobím žiadne ilúzie.“
Nikto nedokázal človekom pohŕdať tak veľmi ako vojvoda z Olympie. Wallingford cítil, ako sa mu tým zavŕtal až do chladného vnútra a hľadal jeho slabé miesto. Zo všetkých síl sa preto snažil pozbierať a ostať pevný ako skala. Keď opäť nabral sebaistotu, lenivým krokom podišiel k vyrezávanému stĺpiku postele a s prekríženými rukami sa oň oprel. „Nekričí náhodou zlodej ,chyťte zlodeja‘, starý otec?“
„Nepopieram, že som sa vyspal s mnohými ženami. Ak mám byť úprimný, mám v tomto oveľa pôsobivejšie skóre. Som však natoľko slušný, že som si nikdy nezačínal románik, skôr než som ukončil ten predchádzajúci.“
„Až na tvoju ženu.“
Tie slová ostali hrozivo visieť vo vzduchu medzi nimi a Wallingford okamžite oľutoval, že ich vyriekol.
Olympia zovrel ruku v päsť a oprel si ju o vestu, na ktorej sa v slnečných lúčoch zaligotala zlatá retiazka hodiniek. „Už nikdy,“ prehovoril pokojným hlasom, „sa o jej milosti nebudeš vyjadrovať v súvislosti s akýmikoľvek vulgárnosťami. Rozumel si ma?“
„Pravdaže.“
„Vždy ma zaujímalo,“ pokračoval starý otec a uvoľnil päsť, „či by ťa žena nescivilizovala alebo či by aspoň nezmiernila tvoje najhoršie pudy.“
„Som dostatočne civilizovaný a dobrý vojvoda. Moje statky sú v najlepšom poriadku, mojim nájomníkom sa darí...“ Nahnevane si uvedomil, že znie ako školák, zúfalo sa snažiaci aspoň o náznak pochvaly.
„Áno, za to máš moje uznanie. Tvoj otec, ten darebák, také niečo nedokázal. Nikdy nepochopím, ako si ho mohla moja dcéra vziať. Iste, bol to vojvoda a nepochybne aj krásny muž, ale...“ Veľavýznamne pokrčil plecami.
„Nezabúdaj, prosím, že to bol predsa len môj otec.“
Vojvoda z Olympie vytiahol hodinky a otvoril ich. „Máš mnoho dobrých vlastností, Wallingford. Bolí ma, keď vidím, ako nimi mrháš.“
„Tak prepáč,“ odvrkol unudene. „Zdržujem ťa od nejakej schôdzky? Ja si na etiketu nepotrpím, pokojne to môžeš urýchliť.“
„Už sa dostávam k pointe. Ak som to správne pochopil, pán Burke mal pre teba istý návrh.“
Wallingford prevrátil oči, prešiel pár krokov a rozvalil sa do kresla. „Myslíš ten šialený plán uchýliť sa na rok do Talianska a dodržiavať celibát?“
„Myslíš, že by si sa nedokázal takto obmedziť?“
Mladý lord sa oprel o tmavozelený damaskový chrbát kresla a rozosmial sa. „Ale, prosím ťa, starý otec, načo? Čo by som z toho mal? Nikdy som nechápal túto filozofiu sebatrýznenia, ktorú pestujú Burke a jemu podobní po celom svete.“
„Naozaj? Nikdy si sa nezamyslel nad jeho životnými útrapami?“
„Máš na mysli útrapy prameniace z toho, že je to tvoj ľavoboček?“
Ťaživé ticho opäť zaplnilo celú miestnosť a Wallingford opäť oľutoval svoje slová. Phineas Burke bol predsa úžasný chlap. Trochu privysoký, ryšavý a mĺkvy, avšak skvelý vedec a mimoriadne talentovaný vynálezca, ktorý práve pracoval na akýchsi elektrických batériách a kočoch bez koní s takou ľahkosťou, akoby len opravoval hodinky. Vskutku velikán. Okrem toho nebol taký prchký a zlostný ani sa nesprával strojene či falošne, ako to bolo u rozmaznaných nemanželských potomkov zvykom. Burke si skrátka robil svoju prácu a o nič iné sa nestaral a vďaka tomu ho všade prijali. Hlboko vo vnútri ho vojvoda považoval za svojho najlepšieho priateľa, hoci verejne sa k tomu, pravdaže, priznať nemohol, keďže to bol jeho strýko.
