Ako by sa dal lepšie stráviť dôchodok než v pokojnom, malebnom prostredí?
Kancelárka je na zaslúženom odpočinku už šesť týždňov a s manželom a mopslíkom sa presťahovala do Kleinfreudenstadtu pri krásnom jazere Dumpfsee. Po rušnom živote v Berlíne je však pre ňu ťažké zvyknúť si na pokojnú existenciu a pečenie aj prechádzky sa jej čoskoro zunujú.
Potom sa však v zámockej hladomorni zamknutej zvnútra nájde telo baróna Philipa von Baugenwitza a Angela chytí druhý dych. Konečne je na scéne problém, ktorý treba vyriešiť! S podporou milovaného manžela a citlivého osobného strážcu sa pustí do nebezpečného pátrania po vrahovi. Nájde ho? Podarí sa jej udomácniť v Kleinfreudenstadte a nájsť si prvý raz v živote priateľov? Ale čo ak je vinník medzi nimi?
Takéto otázky môže zodpovedať iba veľká detektívka a Angela sa nenechá zastaviť!
David Safier píše veľmi sviežo, svižným štýlom, odsýpa, to. Má dynamické dialógy, pri ktorých sa neraz uškŕňate, usmievate. Využíva reálne spomienky, udalosti, aj osoby - napríklad pes Angely Merkeleovej sa volá Putin :-) a hneď v úvode si autor dovolil slovné hračky.
Vedľa Mika sa krčil Putin. Nie ruský prezident, ale malý svetlý mopslík s čiernym fľakom okolo ľavého oka, ktorého Achim priniesol z útulku a daroval Angele v deň jej odchodu do dôchodku. Roztomilé zvieratko malo Angele pomôcť konečne prekonať strach zo psov. A keďže Putin, nie mopslík, ale ten skutočný, raz nechal v jej prítomnosti voľne behať veľkého čierneho psa, pretože vedel o jej probléme, pomenovala Angela prítulného psíka po ruskom prezidentovi.
Následne mopslík Putin naloží na trávnik peknú kôpku. Ochrankár Mika by to aj odpratal, ale nie je mu to príjemné...no Angela sa toho neštíti.
Skôr než chytil vrecko, bývalá spolková kancelárka sa sklonila so slovami: „Spravím to ja. Som zvyknutá upratovať po Putinovi.“
Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Alfréd Swan:
