Dušan Dušek vyučuje scenáristiku na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave. Píše aj knihy pre deti, filmové scenáre a rozhlasové hry. Za svoju tvorbu získal niekoľko ocenení, napríklad Cenu Dominika Tatarku za knihu Pešo do neba alebo Cenu čitateľov Anasoft litera za román Zima na ruky. V roku 2016 mu prezident SR udelil vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy.
„Čítam, čo mi príde pod ruku, ale dá sa v tom vytušiť akási podvedomá tendencia – ide zväčša o moje obľúbené knižky z minulosti, no keď že moja hlava, toho času tekvica, už na všetko zabúda, čítam ich s rovnakým potešením ako po prvý raz. Toto je zoznam z môjho nočného stolíka:
Seamus Heaney: Ľudská reťaz; Jevgenij Zamjatin: Bič boží; John Updike: Otcove slzy; Alberto Manguel: Dejiny čítania; Friedrich Achleitner: Historky pred spaním; Per Olov Enquist: Kniha podobenstva; Ernst H. Gombrich: Umenie a ilúzia.
Okrem toho sledujem pomalé deje ako je napríklad kvitnutie stromov, prvá zeleň listov, posúvanie oblakov – a zisťujem, že sú oveľa rýchlejšie, ako sa mi doteraz zdalo.
Rozprávam sa s mojou ženou Naďou. Spolu pozeráme filmy na televíznej stanici Film Europe. Občas si niečo zapíšem: drobné taľafatky, rečičky. A dosť veľa spím.“
Juraj Kováčik žije a pracuje v Bratislave a Smrečanoch. Kniha V panoramatickom kine bola jeho literárnym debutom a minulý rok sa dostala do desiatky ocenenia Anasoft litera. Po nej nasledoval román Všetky jeho svety. Vo Vydavateľstve SLOVART mu vyšla aj kniha fotografií a textov Tatry. Jeho blog autora a kníhkupca nájdete tu: https://www.jurokovacik.com/
„V piatok trinásteho som musel ísť pre syna na letisko do Viedne a rovno odtiaľ sme odišli do dobrovoľnej karantény na Liptove. Nemám rád, keď sa dejú veci narýchlo, asi to bol vtedy stres, vyplavil sa mi adrenalín a ja som sa odvtedy prepol do útoč alebo uteč módu a tak mi vlastne prišlo veľmi vhod, že v Artfore sme sa ocitli pre úplne novou situáciou, ktorá nás donútila začať bojovať o prežitie. Pod tlakom rozbiehame veci, o ktorých sme dlho hovorili, za pár dní sa nám podarilo naštartovať podcast, ktorý mal dva týždne dozadu iba meno, Stanica Kozia 20.
Stále je to veľmi tekuté a všetci máme pocit, že budúcnosť bude ešte horšia. Dni sú naplnené prácou a to je dobre, lebo sa mi nedá písať a veľmi kostrbaté je aj moje čítanie. Na cestu som si našťastie zabalil Kožu od Jany Bodnárovej a Jazero potáplic od Doctorowa a obe tie knihy mi tu robia veľkú radosť, aj keď každá iným spôsobom.
Veľa veci prestalo byť samozrejmých, život prestal byť samozrejmý a to je asi to najlepšie, čo nám táto situácia priniesla. Nanovo si uvedomiť, aké to je, keď sa môžeme, hoci aj len cez počítač, porozprávať s niekým, koho máme radi, keď môžeme spolu s inými ľuďmi pracovať na veciach, ktorým veríme, keď môžeme cítiť studenú vodu v rannej sprche alebo slnko na tvári pri poobednej prechádzke so psami na poliach. Veľa z tých, s ktorými som za posledné dni hovoril, skoro každý vyslovil nádej, že to, čo sa deje, z nás urobí lepších ľudí. Že prehodnotíme svoj vzťah k sebe, k ľuďom okolo nás, k prírode. Prestaneme sa pachtiť za hlúposťami a začneme brať vážne a naplno tú rolu, ktorú sme dostali šancu si zahrať.“
