Ten muž je jej otec, ktorý kedysi uniesol jej matku ako tínedžerku a väznil ju v chatrči v močariskách neďaleko Michiganu. Helena v detstve svoj domov zbožňovala a ľúbila aj svojho otca, kým nezistila, aký vie byť krutý. Mladá žena je presvedčená o tom, že jedine ona vie otca nájsť a vrátiť ho tam, kam patrí – za mreže. Ako to však v trileroch býva, čoskoro zistí, že sa zaplietla do hry na mačku a myš.Rozhovor s autorkou je prebratý z magazínu Publishers Weekly.
Prečo ste sa rozhodli zamerať na osobu s takýmto nezvyčajným pôvodom?
Vždy ma fascinovali ľudia, ktorí nedostali ideálnu výchovu a to, ako niekto dokáže začať s nedostatkom životných zručností a potom to obrátiť vo svoj prospech.
Ako vám napadla postava Heleny Pelletierovej, ktorá je potomkom takéhoto zväzku?
Hľadala som motív pre iný román, no nič mi neprichádzalo na um. A potom som sa prebudila uprostred noci s naformulovanými prvými vetami, ktoré aj na druhý deň stále zneli dobre. Napísala som teda pár odsekov, aby som zistila, čo je táto postava zač a čoskoro som mala hotové prvé stránky knihy.
Odhliadnuc od názvu, ako vás inšpirovala ponurá rozprávka Hansa Christiana Andersena?
Dcéru močiarneho kráľa som náhodou objavila po tom, ako som začala písať. Milujem rozprávky, a s úžasom som ju čítala, nepatrí totiž medzi jeho najznámejšie. Je to príbeh dieťaťa, teda Heleny, ktoré sa narodí nevinnému stvoreniu a oblude. Skúmala som postavu, ktorá vyrastala v takýchto extrémnych podmienkach a či ju ovplyvnila viac výchova alebo gény.
Prečo ste si ako prostredie deja vybrali práve Horný polostrov v štáte Michigan?
Počas leta 1974 sme spolu s mojím manželom kúpili 10 akrov pôdy na Hornom polostrove a chceli sme sa tam usadiť. Strávili sme tam 30 rokov, postavili chatu, nosili si vodu. Tento román je mojím ľúbostným listom tomuto kraju. Je to nádherné a jedinečné miesto, kde žijú len 3 % populácie Michiganu, ale tvorí 29 % jeho územia. Bola som veľmi spokojná, keď som mohla bývať uprostred prírody. Zo začiatku sme dokonca nemali ani hodiny. Vstávali sme, keď sa brieždilo a spať sme šli, keď sa zotmelo. Presne ako rodina v mojom románe.
Bývate v Detroite. Robili ste si aj dodatočný výskum k Hornému polostrovu, ktorý je vzdialený 300 míľ?
Môj muž, ani ja nie sme poľovníci, ani rybári, no Helena a jej rodina boli na tomto spôsobe obživy závislí, takže to som si musela doštudovať. Túto lokalitu poznám tak detailne vďaka tomu, že som tam žila. Aké sú tam lesy, rastliny, ako môžete načúvať prírode. Minulé leto som sa tam vrátila kvôli výskumu k mojej ďalšej knihe a je až šialené, ako sa tam nič nemení. Akoby tam zastal čas.
Budeme o Helene Pelletierovej ešte počuť?
Nie. Jej príbeh je uzavretý. Ale môj ďalší román bude opäť zasadený do prostredia Horného polostrova.
