Jeden z nových 7 divov sveta Tádž Mahál

Cisár Šáhdžahán mal tri manželky, ale najviac miloval práve Arbudž Banu Begum, ktorá mu bola prisľúbená ako štrnásťročná, prežil s ňou nádherných devätnásť rokov a povila mu štrnásť detí, z ktorých sa dospelosti dožilo sedem.

Počas manželstva sa nedokázali od seba odlúčiť, preto ho často sprevádzala na vojenských výpravách aj počas tehotenstva. Po poslednom, tridsať hodinovom pôrode v roku 1631, umiera Arbudž Banu Begum v tridsiatich deviatich rokoch na vojenskom ťažení v meste Burhanpur.
Od toho momentu nastáva prelom v živote cisára a jeho potomkov. Po smrti jeho milovanej manželky, Šáhdžahána zasiahol hlboký smútok , z ktorého ochorel. Z týchto dôvodov sa rozhodol uchýliť na mnoho mesiacov do ústrania. Ako dokladajú dobové pramene, vládca rýchlo zostarol o niekoľko rokov a zbeleli mu vlasy ...

Túto situáciu využil jeho ambiciózny syn Aurangzéb, aby sa zbavil legitímneho nástupcu na trón, svojho najstaršieho brata Dára a ostatných súrodencov. Cisárovi Šáhdžahánovi sa napriek jeho uzdraveniu, už nepodarilo prevziať vládu nad svojou ríšou. Posledných osem rokov prežil ako ponižovaný väzeň v červenej pevnosti Ágry, z okien ktorej vraj mal výhľad na Tádž Mahál.

• 01 01
• 02 02
• 03 03
• 04 04
•  

Tádž Mahál

Hlavná brána , ktorá celkom zakrýva výhľad na Tádž Mahál, symbolizuje vstup do raja. Po vstupe do areálu sa pred vami objavia vodné kanály a centrálna nádrž. Vodné kanály symbolizujú štyri rieky v Edene a záhradu rozdeľujú podľa svetových strán. V predkoloniálnom období sa vo vodných kanáloch nachádzali ryby, v záhrade žili pestrofarební vtáci, vysadené boli ovocné stromy a kvitlo tam množstvo ruží i narcisov, ktoré sa nachádzajú aj na mramorovej výzdobe. Celá parková úprava symbolizovala život. Dnešná podoba pochádza z koloniálnych čias, ktorá odráža britský štýl. V súčasnosti vodné kanály lemujú zelené ihličnaté stromy cyprusy , ktoré sú symbolom smrti. Celý komplex obkolesuje stena z červeného pieskovca a na jej obvode sa nachádzajú ešte bočné brány, dom pre hosťov, pavilóny pre hudobníkov a mešita.

Mauzóleum

Pamätník stavalo 20 tisíc robotníkov od roku 1632 do 1653 a celý komplex sa nachádza na 17,5 hektároch. Stojí na 7 metrovom mramorovom sokli a v rohoch sa týčia štyridsať metrové minarety. Na každom z nich je napísané písmeno a dohromady tvoria jedno z mien Alláhových. Hlavná kupola je dvojitá a vnútorná má výšku 24,7 metrov. Zaujímavosťou je, že v každom kúte sú symetricky rozmiestnené štyri malé kupole. Vrchná časť kupole bola pôvodne zo zlata, v 19.storočí ju nahradil pozlátený bronz.

Farba mauzólea sa mení počas celého dňa. Ráno pamätník vyzerá ružový, večer biely a po západe slnka sa sfarbuje do zlata. Obklad z bieleho mramoru pochádza zo vzdialeného mesta Makrana v Rádžestáne. Povrch mramorových dosiek je zdobený polodrahokamami a drahokamami – jaspis z Pundžábu, nefrit a kryštály z Číny, tyrkys z Tibetu, lapis lazuli z Afganistanu a zafír zo Srí Lanky. Na dekoráciu bola použitá talianska technika pietra dura a použitých bolo 28 druhov polodrahokamov a drahokamov. Mramorové motívy bielych kvetín narcisov a kosatcov na mramorových paneloch symbolizujú smrť a sú zopakované na celej stavbe niekoľko tisíc krát.