Žena a muž boli duálnym etickým náboženstvom starého Iránu vnímaní ako rovnoprávni, ich práva a možnosti v rámci bežného života sa však značne líšili. Napríklad monogamia bola záväzná predovšetkým pre ženy a s upevňovaním patriarchálnej monogamnej rodiny sa od nevesty začalo vyžadovať panenstvo. Bohatí muži pritom žili v polygýnii a dokonca sa preslávili prepychovými háremami.
O svadbe ženy rozhodoval jej otec. Bez súhlasu otca nebolo manželstvo (ba ani svadbe predchádzajúce zasnúbenie) platné. Odmietnutí slobodní muži sa však stavu slobody obávať nemuseli (spoločnosť ju akceptovala), lež nevydatá žena mala smrteľný hriech, ktorý ju mohol priviesť do pekla. Úcte sa tešili iba perzské matky. Peržania vyžadovali, aby synovia tento cit prejavovali voči matkám dôsledne - syn si v prítomnosti matky nemohol ani sadnúť... a to platilo aj pre kráľov. Vo všetkých ostatných súvislostiach patriarchálna morálka zoroastrizmu vyžadovala od ženy podriadenosť. Povinnosťou vydatej ženy bolo uctievať svojho muža, povinnosťou slobodnej ženy bolo uctievať svojho otca.
Zoroastrizmus ovplyvnil prostredníctvom judaizmu a kresťanstva aj západnú kultúru. Diskriminujúce kresťanské a judaistické vnímanie ženy má teda korene až na Strednom východe.
