Príprava a konzumácia jedla patrí ku každodenným, mnohonásobne opakovaným úkonom, a tak nečudo, že k nim ľudia vynašli rozmanité pomôcky. Časť z nich tvorí príbor. Jeho dnešná podoba - to, čo pokladáme za samozrejmosť, takmer nehodnú povšimnutia - je výsledkom dlhého civilizačného cizelovania...
LYŽICA A LYŽIČKA
Prvými lyžicami boli pravdepodobne ulity a lebky uhynutých a ulovených zvierat. Ďalším vývojovým stupňom boli drevené a keramické naberačky. Medzi najelegantnejšie historické kúsky patria rímske lyžice s veľmi tenkou, dlhou, zahrotenou rúčkou, ktorá pravdepodobne slúžila na napichovanie pevnej potravy. K okrúhlemu či hruškovému tvaru naberacej časti, bola rukoväť pripevnená ozdobným kolienkom. V stredoveku dostala naberacia časť lyžice tvar kvapky, hrotom obrátenej k rúčke. Táto bola krátka a zakrivená, s vyrytým menom alebo erbom majiteľa. V danom období sa lyžica držala celou rukou a neskôr, keď sa rozšíril zvyk držať lyžicu prstami, zmenil sa aj jej tvar. Naberacia časť sa zmenila na oválnu alebo okrúhlu a rukoväť sa predĺžila a zoštíhlela. V období renesancie bola rukoväť zdobená skrúcaním, alebo rytím. Na konci rukoväti bola umiestňovaná nápadná ozdoba, napríklad šiška, hlava zvieraťa alebo postava človeka. V období baroka a rokoka si výrobcovia uvedomili, že tvar držadla musí byť čo najviac prispôsobený ľudskej ruke. Rukoväť lyžice sa preto sploštila a odvtedy sa traduje novodobý tvar príborovej rúčky. V minulom storočí sa napokon ustálil aj tvar naberacej časti lyžice - na klasickom oválnom type. A ako sa zdá, napriek rozmanitým dizajnérskym pokusom súčasnosti, zostáva používanie tohoto typu lyžice zatiaľ neohrozené.
"Malá príbuzná" lyžice - čajová lyžička sa zrodila v 17. storočí, keď sa do Európy dostal čaj. Bola určená na rozmiešavanie sladidla. Nasledujúce storočie prinieslo špecialitu - lyžičku na jedenie vajíčok na mäkko, ktorých rukoväť bola upravená do tvaru dlhej úzkej lopatky na jedenie špiku z kostí.
Lyžica však mala popri svojej úžitkovej funkcii aj funkciu symbolickú. Od dôb renesancie sa stala obvyklým darom pre novorodeniatko. Vyjadrovala želanie, aby sa dieťatku vždy dobre darilo, aby nikdy netrpelo hladom, aby jeho lyžica bola vždy plná. Na lyžičke bývali vyryté iniciálky dieťaťa, prípadne celé meno a dátum narodenia alebo krstu. Tu má pravdepodobne pôvod slovné spojenie - narodil sa so striebornou lyžičkou v ústach.
