Zo začiatku boli tolerované milenky, ktoré pred vstupom do manželstva museli muži zavrhnúť. Na základe koncilu v Tolede z roku 400 mohla cirkev exkomunikovať veriaceho, ak mal súčasne manželku aj milenku. K odpusteniu mohlo prísť pod podmienkou, že si vyberie jednu zo žien a bude s ňou natrvalo...
Rovnaký prísny postoj mala cirkev aj k nemanželským deťom. Poľahčujúcou okolnosťou bola svadba, po ktorej sa k dieťaťu už pristupovalo ako k manželskému.
Smrteľný hriech SMILSTVO
Z pohľadu cirkevných hodnôt nad manželstvom stálo panenstvo a panictvo. Plodenie detí sa stalo prirodzenou súčasťou života z cirkevného pohľadu za predpokladu, že sa tak robí v manželstve, inak to bolo považované za smrteľný hriech. Napriek všetkým prísnym cirkevným pravidlám sa rodilo množstvo nemanželských detí z rôznych dôvodov. Vstupovanie do manželstva, nebolo vždy také jednoduché ako v súčasnosti. Základnou podmienkou k uzavretiu zväzku, musel muž byť schopný zaistiť a uživiť rodinu, pre to sa muži ženili starší, keď si už niečo nahonobili. Zložitejšie to mali službukonajúci a vojaci, ktorý potrebovali špeciálne povolenie, remeselníci napríklad vlastnú dielňu a miesto majstra. Ženy vstupovali do manželstva v prípade, ak mali dostatočné veno a chudobnejšie dievčatá sa vydávali okolo 25.roku.
Nechcené tehotenstvo
Prispela k tomu aj nefungujúca antikoncepcia, ktorá spočívala v elixíroch, prezervatívoch zo zvieracích čriev, spermicídnych gélov z medu a podobne. Veľakrát sa ženy uchyľovali k potratom, ktoré boli nebezpečné a mnohé zo žien ich neprežili. Zaujímavosťou je, že v staroveku sa potraty tolerovali, ale v stredoveku sa trestali smrťou, napríklad pochovaním zaživa. Dochádzalo k utajovaniu tehotenstva tak dlho, ako to len bolo možné a potom sa porodilo v utajení. V horšom prípade novorodenca zavraždili, v lepšom ho odložili pred kostol, farnosť či kláštor. Už vtedy existovali babyboxy v talianskych kláštoroch tzv. torny, do ktorých bolo možné uložiť nechcené dieťa. Takýto renesančný babybox sa nachádza v múre kostola Svätého ducha v Ríme. Okrem toho fungovali špitály a sirotince, v ktorých sa dojčenská úmrtnosť pohybovala vo vysokej miere. K zlepšeniu situácie v sirotincoch prišlo až po reformách Márie Terézie a Jozefa II., ktoré ich postavenie zjednodušili.
Opatera o nechcené deti
Záujem a starostlivosť o siroty sa v rôznych európskych krajinách vnímala odlišne. Ak to berieme z vierovyznania, v protestantskej konfesii sa kládol dôraz na vypátranie otca, aby sa o dieťa postaral. Katolícky prístup bol odlišný, otec nebol podstatný a záležalo len na ňom, či sa k potomkovi prihlási dobrovoľne.
V mnohých krajinách boli sirotince zrušené a nahradil ich systém náhradnej starostlivosti. Vo Francúzsku sa pestúni o dieťa starali do 6. roka a potom dieťa prešlo k roľníkom či remeselníkom. Takto sirota získala okrem obživy aj vzdelanie a vyučenie. Recipročne dieťa od 12.roka malo za povinnosť túto opateru odpracovať. Zaujímavosťou je, že v Španielsku odložené deti automaticky získavali najnižší šľachtický titul ako kompenzácia za ťažký štart do života. O ich východu sa mali starať kláštory, kde väčšinou ostali a vstúpili do rehole.
