femme: Vaša cesta k tvorbe šperku nebola priamočiara...
Tatiana Warenichová: To síce nie, ale ukazuje sa ako zákonitá. Absolvovala som ŠÚV v Bratislave v textilnom odbore. Na prvýkrát sa mi však nepodarilo dostať na VŠVU a neskôr som sa o to už ani nepokúšala. Lákalo ma tiež učiteľstvo, ktoré máme aj v rodine, tak som nastúpila na PFUK, kde som absolvovala jeden rok. Najmä vďaka rodičom, ktorí ma podporovali v ukončení ročníka, som sa potom mohla prihlásiť na vysokú školu, o ktorej by sa mi predtým ani nebolo snívalo.
femme: Napokon ste odevnú tvorbu študovali v Belgicku, ale skončili ste v ateliéri šperku...
Tatiana Warenichová: Zúčastnila som sa prázdninového workcampu v Nemecku, ktorý sa stal pre mňa životnou inšpiráciou. Stretla som tam študentov z rôznych európskych krajín a jeden, z Belgicka, mi rozprával o svojej krajine tak pútavo, že som sa rozhodla spoznať práve jeho domovinu. Prvý rok v Belgicku som sa zžívala s prostredím a učila jazyk. Keďže som sa pohybovala v spoločnosti výtvarníkov, dozvedela som sa o možnosti prihlásiť sa do prípravného ročníka školy Dé Kunsthumaniora. V Belgicku je to vlastne posledný ročník na strednej škole, pred nástupom na vysokú umeleckú školu, počas ktorého sa študenti vďaka rôznym výtvarným predmetom rozhodujú, aký odbor bude pre nich najvhodnejší. Po absolvovaní tohto ročníka ma hneď na prvýkrát prijali na Kráľovskú akadémiu výtvarných umení v Antverpách, do ateliéru módy, kde som strávila štyri roky a môžem povedať, že som spoznala pozitívne aj negatívne stránky módy. Vtedy som si uvedomila, že to asi nebude to ‘jediné’ čo by mi v budúcnosti vyhovovalo a dlhodobo napĺňalo moje ambície.
femme: Od odevu k šperku býva niekedy len skok, ako to bolo u vás a prečo vlastne?
Tatiana Warenichová: Vo svojej odevnej tvorbe som sa často sústredila na detail, takže som k šperkárskej tvorbe mala blízko. Myslím, že prestupom na tento odbor som urobila dobre. Svet módy je osobitý, ale až v šperkárskom ateliéri som sa začala cítiť sama sebou. A táto skutočnosť rozhodla.
femme: Nechýbala vám remeselná príprava?
Tatiana Warenichová: Samozrejme, že som mala určité pochybnosti, veď ja som vedela šiť, vyšívať, tkať... a o práci s kovom alebo drahými kameňmi, som nemala ani potuchy. Techniku, teda pokiaľ ste zručná, sa naučíte. To, čo sa naučiť nedá, alebo len veľmi ťažko, je osobitý pohľad a prístup k tvorbe, svojský názor, ktorý by mal niesť váš rukopis a zároveň by bol zaujímavý aj pre iných...
femme: Bolo štúdium na SUPŠ dobrým základom? Ako by ste charakterizovali štúdium na umeleckej škole v Belgicku?
Tatiana Warenichová: Až v Belgicku som zistila aké dôležité je byť hrdý na to, čo dokážete. Naši stredoškolskí učitelia pochvalami skôr šetrili, stále sme počúvali, že to musí byť ešte lepšie. Lenže rovnako dôležité je poznať mieru, vedieť prijať pochvalu a vypestovať si správnu dávku sebavedomia. A práve na to ma upozornila moja profesorka z prípravného ročníka v Belgicku. Dodnes som jej vďačná za podporu, veď neustále pochybovanie vedie často k stagnácii. Ten jej pozitívny pohľad bol prvým rozdielom, ktorý som si uvedomila. Ďalším rozdielom je zásadné uprednostňovanie kvalitného dizajnu a konceptu, spojeného s výskumom témy. Prípadné technické problémy pri realizácii sú považované za druhoradé, keďže sa predpokladá, že prijateľné riešenie sa vždy nájde.
https://femme.sk/index.php/dizajn/item/5484-nehladam-nasilu#sigProId29693c2e81
femme: Ako ste sa dosali k práci s papierom? Ako vzniká, a čím je charakteristický váš papierový šperk?
Tatiana Warenichová: V 2. ročníku sme dostali zadanie, ktoré nemalo žiaden konkrétny názov. Mali sme sa len vrátiť hlboko do detstva a, zabávať sa. Tvoriť tak, ako keď sme sa v detstve hrali a mali z toho prirodzenú radosť. Niekto kreslil, iný maľoval a ja som strihala. To bolo niečo, v čom som mala záľubu už od malička. Tak sa postupne papier a na ňom zobrazené rozprávky, stali témami mojej tvorby. Používam rôzne papierové techniky v kombinácii so striebrom i drevom. Mojím typickým rukopisom je recyklácia, vrstvenie, využívanie farieb a rozprávkových motívov. Jednou z mojich prvých „papierových“ prác bol „Šperk pre známu osobnosť“. Vybrala som si známeho belgického módneho návrhára Waltera van Beirendoncka a voľba automaticky padla na papier z módnych časopisov, v ktorých sa často objavuje. Tým som chcela zároveň zvýrazniť myšlienku publicity. Zvolila som charakteristický tvar etnického prsteňa - veľkej gule, vytvorenej lepením vrstveného papiera. V nadväznosti na „Walterov prsteň“, som si v diplomovej práci, s názvom Fairy teller položila otázku, prečo nevyskúšať presný opak. Urobiť napríklad kolekciu brošní, vytvorených taktiež z vrstiev papiera zo starých časopisov, ale bez lepenia. A tam sa aj zrodila myšlienka prepojenia mojej módnej minulosti so súčasnou tvorbou tak, aby sa brošne stali nositeľkami atmosféry jednotlivých ročných období – jari, leta, jesene, zimy. Hľadala som tiež najvhodnejší spôsob, ktorým by som mohla vyrezávať tvary v papieri, ktorý sa používa pri tlačovinách. Jednotlivé vrstvy papiera som nakoniec spájala ručným zošívaním farebnými niťami a rozprávkové motívy vytvárali zaujímavý 3D efekt. Zadná strana mojich brošní má často vyrezaný obraz z dreva, ktorý je opakujúcim sa motívom príbehu. Vyskúšala som aj striebro, ale vrstvené drevo, sa mi zdá vhodnejšie, najmä ak sa jedná o koncept čerpajúci z rozprávok. Som toho názoru, že rub brošne môže byť rovnako zaujímavý ako líc. Napokon, ide aj o moment prekvapenia, o ktorý v rozprávkach nie je núdza....
