femme: Zdá sa, že to ide, ako teda?
Nina Valíčková: Ťažko, a musím priznať, že v istom okamihu som sa musela rozhodnúť ako ďalej, keďže sa mi nepodarilo časovo zladiť dennú formu štúdia obidvoch odborov. V súčasnosti mám teda štúdium architektúry prerušené, tento semester uzavriem bakalárske štúdium šperkárskej tvorby na VŠVU a opäť budem pokračovať v štúdiu architektúry. Rozhodne však chcem dokončiť obidva odbory, veď by to bola škoda a ktovie, čo bude napokon mojim „chlebom každodenným“.
femme: Ktorá z týchto profesií je vám bližšia?
Nina Valíčková: Šperkárska tvorba je určite „zábavnejšia“ a aj štúdium na VŠVU je voľnejšie, ale to je dané už tým, že sa jedná o výtvarný, respektíve umelecko - remeselný odbor. Na druhej strane, ako veľa študentov, aj ja si privyrábam a nie je to iba predajom šperkov, ale aj drobným projektovaním, prípadne prípravou podkladov k stavebnej činnosti a podobne. Takže, zatiaľ rozhodnuté nie je.
femme: Tvorba niektorých šperkárov pôsobí ako tvorba drobných plastík, či architektúr, vaše kúsky príliš neprerastajú plochu....
Nina Valíčková: Vychádzam z kresby a aj „ornament“ na mojich náušniciach a brošniach je použitý tak, že potláča ich objem. Línia je však určujúca a šperk je výsledkom materializácie myšlienky predchystanej v skicári. Moja tvorba ale nezahŕňa iba takéto šperky. Mám aj také, v ktorých sú použité kusy omietky, alebo kolekciu objektov „nakreslených v priestore“. Všetko závisí od pocitu a myšlienky, ktorú chcem sprostredkovať.
https://femme.sk/index.php/dizajn/item/5190-lajdactvo-vas-dobehne#sigProIdc89c903d6e
femme: Strávili ste nejakých čas v ďalekej cudzine, ako táto skutočnosť ovplyvnila váš pohľad na architektúru či tvorbu šperkov?
Nina Valíčková: Do Indie som išla na tradičného „Erazma“ a aj keď som išla zo šperkárskeho odboru, viac som sa venovala architektúre. Je to samozrejme veľmi inšpiratívna krajina s bohatou kultúrou, mňa však najviac zaujali drobné detaily a zákutia so svojimi mikrosvetmi. Bol to podnet pre zaplnenie niekoľkých skicárov. Pre architekta je dôležité aby sa naučil reagovať pohotovo a pri navrhovaní brať do úvahy všetky okolnosti. Toto som si mala možnosť vyskúšať v diametrálne odlišných klimatických podmienkach, čo nie je zanedbateľná skúsenosť. Zaujímavé bolo aj vidieť naživo niekoľko realizácii Le Corbusiera.
femme: Ako ste sa v Indii cítili ako „biela“ a žena?
Nina Valíčková: Kultúrny šok to bol riadny, ale asi prišiel v správnu chvíľu. Na to, aby sme pochopili inú kultúru, alebo sa o to aspoň pokúsili, musíme preniknúť pod vrstvu toho, čo sa ponúka turistom. Áno kraje, kde som bola, sú skutočne farebné, sú tam odlišné vône a chute, ale mňa dosť zaskočilo všadeprítomné lajdáctvo a akýsi pokrytecký vzťah k „bielym“, ktorí sú všetci považovaní za boháčov, ktorých treba bezohľadne obrať o peniaze. „Indický“ vzťah k ženám je pre nás vlastne neakceptovateľným. Samozrejme, aj tam je určité percento ľudí, uznávajúcich aj západné kultúrne hodnoty, ale náboženstvo, kastový systém, a celkové myslenie je nastavené tak, že ženy aj keď študujú, skončia napokon ako domáce panie venujúce sa najmä výchove detí. Aj dnes je väčšina sobášov dohodnutá, na univerzite, kde som bola, prednášalo minimum profesoriek a kastový systém je živou záležitosťou, napriek tomu, že je oficiále zakázaný vrámci antidiskriminačného zákona. Všadeprítomné lajdáctvo sa považuje za normálny prístup k vykonávanej práci. Až tam som si jasne uvedomila, že keď všetci takto pristupujú k povinnostiam, výsledkom je neporiadok a nekvalita a vstúpila som si do svedomia. Ale možno som len istým spôsobom dozrela.
