Život zátišia

U nás sa čierno-bielej fotografii venuje Anton Sládek, ktorý aj vďaka tejto „klasike“ zachováva miznúcu poéziu nášho hlavného mesta.

femme: Kedysi ste povedali, že rád pracujete s modelmi malých rozmerov, ktoré sa podľa možnosti nehýbu....

Tóno Sládek: Nuž, áno. To vzniklo v období, keď som pomerne intenzívne spolupracoval s časopismi. Fotografoval som módu a všetci vieme, aké sú modelky vysoké. Súbežne som robil aj pre návodové časopisy, kde sa umným aranžovaním vytvárajú ilúzie a to ma očarilo. Sám nie som impozantného vzrastu a dvojmetrové pobehujúce modelky ma vyvádzajú z konceptu... tak sa to nakoniec zvrhlo, že si zo mňa uťahovali, že by mi mohla vyhovovať 80 cm vysoká umelohmotná modelka.

femme: Vy ste však niekoľko rokov pracovali v divadle, ba získali ste aj cenu Czech press Foto v odbore umelecká fotografia...

Tóno Sládek: Vlastne hneď po pražských štúdiách, som bol zamestnaný v Slovenskom národnom divadle. Neskôr som fotografoval muzikály na Novej scéne a v Nitrianskom divadle. Bolo to takmer ako ďalšia profesionálna nadstavba. Naučil som sa špeciálne pracovať so svetlom, priestorom aj ľuďmi v divadle. Takže tá cena bola určitým zadosťučinením.

V istom období však prišli mladší, dravší a digitálnejší.... Samozrejme, že aj ja používam počítač, ale ťažisko mojej práce je v čierno-bielej fotografii a spracovaní v tmavej komore.

femme: Vydali ste niekoľko malých knižiek fotografií bratislavských zákutí....

Tóno Sládek: Pravdou je, že mapovanie zanikajúcich miest Bratislavy považujem za niečo, čo má hodnotu najmä pre rodených bratislavčanov. Ja som sa v Bratislave tiež narodil, vyrástol som v Starom meste, dlho som tam aj býval a mám tie miesta rád. Takže, fotím, adjustujem a zakladám archív a verím, že to má zmysel nielen pre mňa. Staré skvostné budovy a miesta sú pred niektorými z nás bezmocné, tak ich aspoň takto „konzervujem“. Len pre porovnanie zo zahraničia: v Londýne, keď sa ide búrať, alebo prestavovať nejaká budova, alebo štvrť, vypíše radnica štipendijný súbeh a rôzni umelci sa niekoľko mesiacov „zhosťujú“ úlohy dokumentaristov zanikajúceho....

femme: Učíte na strednej škole, máte pocit, že deti zaujíma náročná práca s čierno-bielo fotografiou... ako ju vnímajú stredoškoláci?

Tóno Sládek: Žiaci sú fantastickí. Fascinuje ich Camera Obscura, fotografovanie aj vyvolávanie obrázkov v laboratóriu.... Teší ma, aký majú elán a záujem. Keď sa im cvičenie zapáči, často nevychádzam z údivu, nad ich pracovným nasadením. Ba niekedy, po skončení vyučovania, ich musím doslova odháňať od rozrobenej práce.

femme: Vaše slovko na záver...

Tóno Sládek: „Domotal“ som sa do štádia, keď som zase raz začal robiť fotografie hlavne sebe pre radosť, konkrétne myslím, že čierno-biely portrét je už na programe dňa. Občas si každý z nás zahorekuje či zanadáva. Vypustí paru z hrnca, ale dlhodobo to nič nevyrieši, lebo veď nikto za vás nič neurobí, veď aj prečo by mal? Preto mám po ruke užitočné nemecké úslovie „Einmal ist keinmal“. A ešte by som bol rád, keby našinci konečne pochopili, že „platí sa dopredu“. Rozvediem: urobiť prvý krok, často aj niekoľkokrát a správať sa ústretovo. Nie síce vždy, ale často sa kýžený výsledok predsa len dostaví.

• Title Title
• Title Title
• Title Title
• Title Title
• Title Title
• Title Title
• Title Title
• Title Title
• Title Title
• Title Title
• Title Title
• Title Title
•