Čaro (ne)pôvabnosti

... a aj vo voľnej tvorbe pracuje s ľudským telom a portrétom, aj keď niekedy ju k tomu zavedie pôvodne iný zámer.

femme: Začínali ste vo voľakedajšom renomovanom časopise Dievča, chceli ste sa vždy venovať fotografovaniu módy?

Jena Šimková: V redakcii Dievča som síce začínala, ale ako redaktorka. Po vysokej škole som mala v hlave všakovaké avantgardnosti, ale keďže som už mala malé dieťa, nemohla som si dovoliť zostať „na voľnej nohe“. Tak som prijala miesto v redakcii. Tam som vlastne veľmi rýchlo prešla na post fotografky a začalo moje dodnes trvajúce spojenectvom s módnou fotografiou.

femme: Spolupráca s časopismi obsahuje aj ďalšie príležitosti ...

Jena Šimková: Okrem tradičnej fotografie módy, teda odevov, obuvi, bižutérie.... sú to hlavne fotografie na titulné strany, ale tiež portréty osôb z rozhovorov či aranžované kompozície pre takzvané návodové časopisy, akou bola donedávna Dorka alebo Nápady a Rady... Práve z portrétnej fotografie pre časopisy sa vyvinula ďalšia „odnož“ mojej práce. Oslovujú ma ľudia, ktorí z rôznych dôvodov potrebujú kvalitný, profesionálne urobený portrét, nastávajúce mamičky, ktoré si chcú zachovať pamiatku zo svojej „tehotenskej“ podoby, ale aj ženy, ktoré chcú darovať svojim partnerom svoj kultivovane spracovaný akt, neraz v podobe kalendára....

femme: Aj vo vašej voľnej tvorbe sa pravidelne vraciate k postave, portrétu....

Jena Šimková: Stále sa nejakým spôsobom dostávam do styku s módou. Všetkým kamarátkam, ktoré sa venujú tvorbe odevov, som fotografovala ich prehliadky, preto ma „aranžovaný“ pohyb upútal natoľko, že som si začala fotografovať profesionálnych tanečníkov v inscenovaných fotografiách. Sú to ľudia, ktorí vedia so svojím telom čarovať. Dajú pohybu výraz, ktorý by som po manekýnke nemohla chcieť a taktiež, majú iné telá a tváre a v rôznych kostýmoch vyznejú nesmierne zaujímavo. Na prvý pohľad sa tak môže zdať, že sa jedná o akúsi módnu fotografiu, ale pri pozornejšom vnímaní zrazu zistíte, že tu čosi nehrá..... Tento typ spolupráce sa ukazuje, ako príjemný a obohacujúci.

femme: Existuje ešte nejaká ďalšia poloha vo vašej portrétnej tvorbe?

Jena Šimková: Najnovšie som si vymyslela, že by bolo zaujímavé nafotografovať ľudí, ktorí majú nejaké zvláštne zamestnanie, prípadne koníčka. Predpokladám, že to bude podnetné aj z hľadiska vyhľadávania prostredia na fotografovanie a vôbec, kvôli celkovej atmosfére. Začala som reštaurátorkou maľby, ktorá okrem reštaurovania, vyrába dokonalé kópie diel slávnych maliarov, čo sa postupne stalo jej hlavným zamestnaním.

femme: Na výstavách ste mali zastúpené aj fotografie rôznych prírodnín a krajinných scenérií, neláka vás spracovať aj námet architektúry, či industriálnych prostredí, ako oddych od „preľudnenosti“ vášho hlavného zamerania?

Jena Šimková: No, k tejto otázke mám svojskú odpoveď. Samozrejme, že si vytváram akúsi fotobanku zaujímavých zákutí a architektonických detailov, predovšetkým preto, aby som ich mohla využiť pri fotografovaní módy. Ale nedávno som dostala zákazku, kde chceli, aby boli modely vyfotografované popri našej mestskej architektúre tak, aby bolo zrejmé, že sa jedná o Bratislavu.

Prešla som si teda Staré mesto od hradu k dómu, potom celú Kapitulskú ulicu, späť až po „kanalistu“ a bola som hlboko dotknutá devastáciou môjho rodného mesta. Pôvodný zámer oživiť centrum sa zjavne nepodaril a v centre sa cez deň a najmä počas víkendu, potulujú len skupinky turistov. Našinec sa tu len tak mihne, nemá dôvod zotrvávať. V kaviarňach sa síce v lete posedáva, spôsobom miestami znemožňujúcim pohyb chodcov, ale ináč tu vlastne nenájdete nič zaujímavé. Žiadnu ulicu dizajnu, malé galérie s domácim umením, alebo dobré a cenovo prístupné reštaurácie s našskou stravou. Nehovoriac o tom, že množstvo historických budov je prázdnych, lebo ich v nedávnej minulosti niekto odkúpil a dnes nie je záujem o ich rekonštrukciu .... Z mojej pochôdzky som mala dojem, že historický stred mesta je jedno zničené, posprejované prázdno s veľkou dierou pred radnicou. Na veci nič nemení ani fakt, že sezónne sa vyroja búdky s etno gýčmi a hlučné megaprodukcie.... K zeleni sa radšej ani vyjadrovať nebudem, lebo keď som z pod hradu chcela nejaký výhľad, znemožnila mi ho dvojmetrová burina. O parkoch, alebo aspoň kultivovanej zeleni, sa môže bratislavčanom len snívať. Stratil sa jej „genius loci“, asi utiekol v nemej hrôze pred developermi a samozvanými architektmi.

• Title Title
• Title Title
• Title Title
• Title Title
• Title Title
• Title Title
• Title Title
• Title Title
• Title Title
• Title Title
• Title Title
• Title Title
• Title Title
• Title Title
• Title Title
• Title Title
• Title Title
• Title Title
• Title Title
• Title Title
•