Veselo i vážne

... je typický hravým nadhľadom, ironizujúcim zvažovaním a príklonom k „regionálnej ukotvenosti“. To, čo z jej dielne vychádza, nielen poradí a poslúži, ale určite aj poteší.

femme: Vyše desať rokov pôsobíte ako vysokoškolská pedagogička na VŠVU v Bratislave. Ako vidíte možnosť uplatnenia vašich študentov v domácom prostredí? 

Sylvia Jokelová: Uplatnenie študentov závisí od mnohých faktorov. Predovšetkým je dôležitá ich osobná motivácia, ale aj určité osobnostné rysy, ktoré môžu byť výhodou pri hľadaní práce. Bohužiaľ už dávno neplatí, že ich talent niekto objaví. Presadenie sa je boj a hlavne beh na dlhé trate. Je dôležité byť v správny čas na správnom mieste, mať schopnosť rozoznať a využiť príležitosť a v neposlednom rade, je to aj otázka šťastia. Keď mám porovnať štartovaciu pozíciu absolventov dizajnu v iných krajinách - existujú školy, napr. v Holandskom Eindhovene, ktoré sú úzko prepojené s odbornými médiami a galeristami svetového významu, čo je pre absolventov obrovská pomoc. Myslím si však, že aj zdanlivá nevýhoda môže byť motivujúca. Študenti a absolventi si u nás vytvárajú určité komunity - nazvime to sociálne siete, organizujú rôzne akcie, spolupracujú na projektoch, určite sa teda nestratia. Ide len o to, rozhodnúť sa a ísť za cieľom. Možno to znie ako fráza, ale funguje to. 

femme: Ako vás ovplyvňuje vaše špecifické školenie šperkárky v iných oblastiach tvorby?

Sylvia Jokelová: Moje školenie šperkárky nepovažujem za špecifické. Snáď len z hľadiska technológie, aj keď, i to je relatívne. Štúdium u Prof. Weisslechnera rozvíjalo najmä môj spôsob rozmýšľania, pohľad na veci okolo, reflektovanie doby, kultúry.... Ak by som to zhrnula - treba zdvihnúť zrak od šperkárskeho stola a dívať sa okolo seba. Človek tak dovidí omnoho ďalej. Preto nemám problém vyjadriť svoj koncept šperkom, dizajnom, alebo voľnou tvorbou. Ale, predsa len, trpím jednou „deformáciou“, som precízna a každý škrabanec ma privádza do nepríčetnosti.

femme: Možno u vás vystopovať príklon k prehodnocovaniu postavenia dizajnu a dizajnérov v súčasnej spoločnosti. Aký je váš názor na tzv. zneužívanie dizajnu?

Sylvia Jokelová: Dizajn a dizajnéri sú často obviňovaní z toho, že podporujú konzum neustálym navrhovaním nových a nových variácií a estetických obmien produktov, samozrejme, to je len jedna z polôh dizajnu, čo podporuje nadprodukciu a množstvo odpadu. Existuje aj dizajnérska skupina, ktorá „tých ostatných“ považuje za „prostitútky“ a zapredancov. Pracujú totiž pre Greenpeace a podobné organizácie, majú teda „čistý štít“. Lenže, všetci dizajnéri si takýto „luxus“ dovoliť nemôžu. Asi nie je nutné navrhnúť každý rok nový model telefónu, výroba je však plná zamestnancov. Myslím si, že zodpovednosť dizajnéra spočíva v tom, ako dokáže vyhodnotiť širší dopad svojej práce. A v konečnom dôsledku, ak by som mala navrhnúť nový model samopalu a pomohlo by mi to zaplatiť hypotéku, naozaj neviem, ako by som sa rozhodla. Jednoduchá voľba by to nebola. Napokon, dizajnéri nie sú jediní, čo nesú zodpovednosť za osud sveta. 

femme: Bežný spotrebiteľ vás bude najskôr poznať ako jednu z autoriek dizajnu jubilejnej série fliaš na Vineu, s čím ďalším by sme sa mohli stretnúť?

Sylvia Jokelová: Poloha dizajnu, v ktorej sa pohybujem, nie je určená pre sériovú výrobu, Vinea bola skôr výnimkou. Nebránim sa práci pre priemysel, ale veľa možností tu nie je. Našla som si inú cestu. Vyrábam skôr malé série vo vlastnej produkcii. Momentálne pracujem na jednej veľkej zákazke, ale s ohľadom na klienta, budem diskrétna.

femme: Akú najzaujímavejšiu zákazku ste realizovali?

Sylvia Jokelová: Ako som už spomínala, nepracujem často „na zákazku“, ale pre mňa bolo asi najzaujímavejšie navrhnúť kostýmy pre divadelnú hru Nora, ktorú uvázda Štátne divadlo Košice. Bolo to niečo celkom iné. Po prvýkrát som zažila, aké to je pracovať na tímovom koncepte, ako vyjadriť myšlienku hry, ktorú napísal niekto iný, ako sa priblížiť interpretácii režiséra, ako vytvoriť objekt – kostým, v ktorom by sa herci bez problémov pohybovali, a ako vystihnúť jednotlivé postavy. Po prvýkrát som pocítila zodpovednosť za „dielo“, v ktorom je oblečený človek a spoluvytvára, respektíve oživuje jeho myšlienku. Pochopila som, že divadlo nie je miesto pre individuálnu exhibíciu, ale je to krehká sieť ľudí, ktorí musia fungovať ako jedna duša. To bolo na tom úžasné a zároveň nesmierne ťažké. Najkurióznejšie na tom bolo to, že som nikdy predtým nechodila do divadla. Cítila som sa, akoby ma niekto posadil do raketoplánu a ja som mala pristáť na Mesiaci. Pre mňa to bolo neznáme teritórium.

• Title Title
• Title Title
• Title Title
• Title Title
• Title Title
• Title Title
• Title Title
• Title Title
• Title Title
• Title Title
• Title Title
•