KAPITOLA ŠTVRTÁ - Podvodník

Škola Homestead v sedemdesiatych rokoch združovala búrlivú zmes ľudí: hudobníkov, hercov, inteligentných ľudí i fajčiarov marihuany. Boli tam fotografi, študenti literatúry a rôzne umelecké typy, ktorí sa zaujímali o maliarstvo ako ja, alebo o keramiku, alebo kreslili komiksy. V Home- steade ste našli vedcov i čudákov, ako aj skupinky chlapcov čo jazdili na motorkách a nosili bundy Harley Davidson, ktorých sme volali „Naši drsniaci“, pretože boli fajn. A samozrejme študenti, ktorých ste nedoká- zali zaradiť do žiadnej skupiny.

Študenti v Homesteade sa často stretávali aj s inými skupinami ľudí, než do ktorej sami patrili. Platilo to aj pre nás so Stevom. Jeho priatelia boli inteligentní a zvláštni, spájal ich zmysel pre figliarstva a inteligentný individualizmus. Neustále hľadali spôsoby, ako porušovať pravidlá, kto- rými sa riadili ostatní. A ako partia elitných zlodejov boli lojálni. (Moji priatelia takí neboli. Nepotrebovali sme dvojitý pohľad, aký si vyžaduje inteligentná neúprimnosť.)

Steve sa vyznačoval určitou intelektuálnou poctivosťou, ktorú často nájdete u veľmi inteligentných ľudí, ktorí sú zvyknutí tolerovať tých hlú- pejších. Opäť podobnosť s Poctivým Abom (Abrahamom Lincolnom, pozn. redakcie). Hoci mnohými pozoruhodnými spôsobmi ostával verný, bol aj odlúčený a rozpačitý. Steva charakterizovala zmes geniality, autenticity a emocionálnej nemotornosti. Bol drevený ako Pinocchio, ale nie z disneyovskej verzie príbehu, lež v starodávnom poňatí, v prí- behu o zakliatom dieťati bez matky. Ostatní chlapci poznali veci, ktoré on nepoznal. Napríklad materinskú lásku alebo otcovskú hrdosť.

Niektoré jeho vlastnosti ma udivovali a vyvolávali vo mne zvláštny pocit. Nebola som taká intelektuálne vyspelá, aby som vedela, že falošná sentimentalita, ktorá tvorí protiváhu necitlivosti, sa môže prejavovať nezáujmom a brutalitou. Ale cítila som to. Že sa často nazýval „podvod- níkom“ mohlo naznačovať, že pochopil podstatu problému. Moje city sa v reakcii naňho pohybovali od hlboko pohnutých po veľmi odmerané. Nepoznala som vtedy lepšiu reakciu a sama seba som sa pýtala, čo je na mne zlé, a hľadala som v našom vzťahu stopy toho, čo máme spoločné a čo nám obom chýba – ako to dospievajúci robia.

Bolo to obdobie štiepenia atómu – vedeckého odboru, ktorý prispel k rozvoju počítačov. A Steve bol dieťaťom svojej doby, mimoriadnym die- ťaťom, ktoré sa malo naučiť tvoriť aj napriek hlbokej priepasti vo svojom citovom živote – alebo možno práve kvôli nej. Pochopiteľne, že vtedy som o tom takto neuvažovala.

Steve si pre seba vymyslel prezývku „Oaf Toabar“. Povedal, že Oaf (slovensky trúba) je tajné meno a že o ňom nesmiem nikomu povedať. Pripomínalo mi nežné vyjadrenie zraniteľnosti a priznaných rozpakov, hoci jeho nemotornosť mi nepripadala veľmi príťažlivá. Milostné listy podpisoval „S láskou Oaf “. Rovnako ako lístok podstrčený pod dvere, aj toto meno vyvolávalo pochybnosti o jeho vnímaní identity. Steve sa často nazýval trúbou a smial sa zo seba. Preto sa mu tak páčili psychologicky zložité postavy vo filmoch Woodyho Allena. Stevovu nemotornosť však prekryla ďalšia vrstva jeho osobnosti. Bol kúzelník, ktorý tajnou logikou rozprávok premenil svoju hanblivosť a nízku sebaúctu na totálny opak a stal sa z neho muž prekypujúci sebadôverou a nezraniteľnosťou. Bol to šikovný ťah, ale zdal sa mi akýsi neúplný. Cítila som sa nepríjemne pre falošnú dôvernosť, s ktorou mi zakazoval prezradiť jeho tajné meno. (Oveľa neskôr som zistila, že to bola prezývka, ktorú používal v nelegál- nom podnikaní s modrými škatuľkami (Blue Boxmi), ktorému sa venoval spolu s Wozom.)

Podvodník 41

42 Steve Jobs Moja láska, môj život, moje prekliatie

Raz na začiatku nášho vzťahu som Steva videla stáť vo zvláštnej pozí- cii, až som si nebola istá, či dobre vidím – tak ma to rozrušilo. Bola to stránka jeho osobnosti, ktorá sa nikdy neprejavovala, keď rozprával a niečím bol zaujatý. Keď som si to však všimla aj v nasledujúcich mesia- coch, bola som si istá, že som objavila jeho odlišnú stránku. Keď bol Steve sám, jeho postoj niekedy pripomínal choromyseľného mrzáka. Či už stál voľne alebo sa opieral o stenu, vyzeral krehko a zhrbene, kostnaté kolená ohnuté a otočené dovnútra, hlava sklonená, a spod vlasov, ktoré mu padali do čela, sa díval na svet jedným okom. Aj keby stál na pria- mom slnku, jeho skrútený postoj vrhal ostré tiene. Akoby sa okolo neho nahromadila zlá temnota, ktorá vytvárala dojem zničujúcej samoty. Jeho emocionálne utrpenie mnou otriaslo.

Spomínam si, že k jeho kamarátom vtedy patrilo aj solídne a vtipné dievča, nie síce veľmi pekné, ale také sebavedomé, že sa zdalo krásne a pôsobivé. Pre Steva znamenala výzvu, ktorú som nedokázala plne pochopiť, iba som sedela a kukala. Myslím, že v ňom videlo niečo, čo ju nutkalo osloviť ho. Mala v sebe nádych panovačnosti, a tak ho nútila, aby robil odvážne a spoločensky nežiaduce veci.

Zvláštne požiadavky toho dievčaťa mi neboli príjemné. Akoby ju človek počul hovoriť: „Tak, bábka moja, a teraz...“ Spomínam si, ako sa k nemu vždy otočila a zašepkala mu nejaký nový nápad: „Chcem, aby si urobil toto.“ Tak vždy začínala: „Teraz chcem, aby si urobil toto.“ Steve vždy podľahol jej šarmu. A telom mu prebehla vlna, ako sa pripravoval prijať výzvu, dúfajúc, že za odmenu získa jej obdiv.

Steve jej nemohol povedať nie, to by nepripustila. Raz to skúsil. Pozo- rovala som, ako dievča trvalo na svojom, konfrontovalo ho a žiadosť zopakovalo. Dnes si myslím, že Steva priťahovala jej sila. Nežiarlila som na ňu, ale nepáčilo sa mi, ako sa s ním zhovára a čo od neho chce. Jej požiadavky boli smiešne, ale zároveň smrteľne vážne. Rada by som si spo- menula na viaceré príklady, ale napadol mi iba jeden: Raz od neho chcela,

aby predbehol v rade asi päťdesiat ľudí a kúpil lístky do kina v San Fran- ciscu. Požiadala ho a on to urobil. Bolo mi to jasné: chcela prinútiť toho rozpačitého chlapca, aby si uvedomil svoj potenciál. Musela ma s tým jej vysokým sebavedomím považovať za slabú ako muchu.

Ďalší jeho priateľ, nazvime ho Lew, bol vysoký, vychudnutý chlapec euroázijského pôvodu. Vždy sa trochu nakláňal, akoby vypadol z obrazov Paula Kleea. Medzi ním a Stevom bola istá lyrická nevyváženosť, navzá- jom sa rešpektovali a pekne sa k sebe správali. Steve mi povedal, že Lew sa chce po strednej škole stať taxikárom v San Franciscu, aby spoznal ulice tohto mesta. Fascinoval ma tento nápad, ktorým zamýšľal spojiť dohro- mady niekoľko cieľov: zarábať peniaze a súčasne spoznávať ulice mesta, akoby bol taxikár a zároveň aj tajný agent. Lewov plán mi vnukol tvorivý princíp, ako organizovať zložité veci. Predtým mi nikdy nenapadlo jednou činnosťou dosiahnuť niekoľko cieľov. Aj keď to môže znieť hlúpo – keďže dnes to robia všetci – spôsob, akým Lew spojil svoje ciele, naznačoval vytvorenie viacúčelového zariadenia. Takisto ako vytvorenie smartfónu, ktorý je zároveň fotoaparátom, adresárom a vôbec všetkým možným. Tá myšlienka mi pripadala vzrušujúca a pre umelkyňu inšpiratívna.

Raz mi Steve povedal, že Lewov otec pije a bije ho. Steve bol vždy pyšný na to, že jeho rodičia ho nikdy nebili. Myslím si, že to bolo preňho dôležité, pretože niečo podobné v detstve prežíval jeho otec Paul.

Zdalo sa, že Lewova situácia mala na Steva veľký vplyv. Urobila z neho čosi ako liečiteľa. Za celý čas, čo som Steva poznala, to bola úloha, o ktorú sa takmer nezaujímal. Mal však veľkú schopnosť empatie, keď išlo o prí- behy ľudí. Myslím si, že obaja, Lew a Steve, si uvedomili mužskú brutalitu, a toto strašné poznanie ich spojilo silným putom.

Mojou najlepšou priateľkou na strednej škole bola Laura Schylurová, tanečníčka, hudobníčka a poetka s krásnou tvárou. Ale dokázala byť aj iná – možno preto, že aj ona bola dyslektička. Chodievali sme spolu

Podvodník 43

44 Steve Jobs Moja láska, môj život, moje prekliatie

do prírody, do marhuľových sadov, ktoré boli v našej oblasti vtedy veľmi rozšírené, a do kopcov za Seminárom sv. Jozefa neďaleko nášho domova. Spoločne sme sa učili hrať ľudové piesne na flautu, Beethovena, Bacha a „Oh my love“ od Johna Lennona, ktorú Lennon napísal potom, čo podstúpil primárnu terapiu s Yoko Ono. Neha tejto jednoduchej piesne ma vždy dojala − prebúdzala vo mne emocionálnu intimitu, ktorú som chcela spoznať s mužom.

Laure sa môj vzťah so Stevem nepáčil, a nielen preto, koľko času mi zaberal. Steve sa na Lauru díval zvrchu a ona to neznášala. Laura si spo- mína, ako som raz pribehla a povedala jej, že Steve a jeho priateľ Woz robia modré škatuľky. Podľa nej som vyhlásila: „Steve je gééééénius!“ Trochu si na to spomínam, aj na Laurinu reakciu. Neurobilo to na ňu žiadny dojem.

Čím som sa dostala k Stevovi Wozniakovi. K Wozovi. Kedykoľvek sa Steve a Woz stretli, ožili ako vzrušené deti. Boli nadšení svojimi objavmi a od vzrušenia div neskákali okolo seba, útržkovito sa bavili, vyrá- žali zo seba hysterické výkriky a smiali sa hlbokým smiechom. Zvuky, ktoré vydávali, ma znervózňovali – bolo to horšie ako škrípanie nechtov po tabuli. Vždy ma to po krátkej chvíli vyhnalo z garáže a z ich dosahu, lebo ich prejav bol hrozný.

Wozovi sa nepáčilo, že by sa mal so mnou o Steva deliť. Obom zrejme vyhovovalo, že som s nimi nebola v garáži, keď pracovali. To však nebola podstata problému. Problémom nebola ani genialita, ktorú zdieľali vo svojej výbušnej radosti. Bolo v tom čosi iné, čo útočilo na moje nervy. Keď niekto zhudobní históriu Apple, povedzme v opere, mali by v nej byť scény zo slávnej garáže, kde sa zvuk rôznym spôsobom prekrúca, trans- formuje a potom úplne odtrhne svet času a priestoru od ľudskej dimen- zie. Pretože tak mi to pripadalo. Keď Steve a Woz prežívali nesmierne nadšenie, zdalo sa mi, akoby trhali vesmír. Dnes si hovorím, či to nebola predzvesť toho, čo ľudia neskôr považovali za Stevovo pokrivené vníma- nie reality.

Woz bol starší ako Steve a ja, chodil už na vysokú. V mnohých ohľa- doch však vyzeral mladší. Ako dievča som preňho nemala žiadnu cenu. Musím priznať, že aj ja som ho považovala za mimoriadne nepríťažlivého a nevedela som, ako sa mám k nemu správať. Nebol voči mne priateľský ani zábavný. Len čo niekto z nás dvoch zistil, že Steve je v spoločnosti toho druhého, pocítil sklamanie. My dvaja sme boli Stevovi najbližšie, ale nemali sme si čo povedať.

Keď začal Steve chodiť na Reed College v Portlande, vybrali sme sa ho raz spolu s Wozom navštíviť. Išli sme autom, a tak sme vyrazili nie- koľko hodín pred svitaním. Keď neďaleko Shasty vyšlo slnko, pozname- nala som, aké sú mraky krásne: ružové, žlté a oranžové mraky sa vznášali na jasnomodrej rannej oblohe. Jeho odpoveď? „Už som videl krajšie“. Ešte si spomínam, ako sme cestou zastavili pri benzínovej pumpe a ja som sa bála, že kým sa vrátim z toalety, Woz odíde bezo mňa. Raz to už totiž urobil na letisku v San Franciscu. Viezol Steva na letisko a ja som ho išla odprevadiť. Woz odišiel a nechal ma tam, potom tvrdil, že si myslel, že som odletela so Stevom. Vtedy bol veľmi škriepny a zlostný, o tom niet pochýb.

Napriek tomu som však na oboch obdivovala večné šibalstvo. Obaja boli mimoriadne zábavní. Kolovala v nich nákazlivá, číra radosť, hlavne keď robili nelegálne veci, ale tak dôvtipne vymyslené, že ich nik nemohol chytiť. Spomínam si, ako Woz raz išiel po diaľnici č. 5 do Los Angeles nie- koľko mesiacov predtým, než bola otvorená pre verejnosť. Žiadna polícia, žiadna premávka, žiadne obmedzenie rýchlosti, žiadne problémy. A Woz išiel 240 kilometrov za hodinu. A samozrejme modré škatuľky, zariade- nie, ktoré umožňovalo telefonovať zadarmo. Steve a Woz ho nevynašli, ale prišli na to, ako ho vylepšiť a vyrábať. Tí chlapci mali dôvtip gangstrov. Na ich spolupráci bolo niečo vzrušujúce a povznášajúce.

Podvodník 45

46 Steve Jobs Moja láska, môj život, moje prekliatie

Niekoľko rokov po založení Apple ma Woz prostredníctvom Steva požiadal, aby som mu pomohla zariadiť byt. Prekvapilo ma to, keďže som vedela, že ma nikdy nemal rád. Ale potvrdilo sa tak to, čo všetci vedia: že vo Wozovi nebola nikdy skutočná zloba. Išli sme so Stevom k Wozovi, kde som navrhla nejaké farby, a poradila mu, kam by mohol dať kvety. Bola som z toho nesvoja, ale on bol milý a vďačný. O radu ma požiadal zrejme preto, lebo sa práve začal zaujímať o ženy alebo o nejakú kon- krétnu ženu a chcel na ňu urobiť dojem dobrým vkusom. Alebo sa možno chcel zmieriť.

Vtedy mi aj ukázal svoj prístroj nazvaný Dial-A-Joke (vytočte si vtip). Ak si dobre pamätám, bol to veľký neforemný magnetofón pripo- jený k telefónu, ktorý prehrával rôzne vtipy o domácich majstroch. Boli smiešne preto, že boli strašne primitívne. Primitívne dvojzmyselné vtipy sú ako slovná podoba humorných scénok, v ktorých do seba ľudia vrážajú a strkajú sa, čo je veľmi smiešne. A Woz mal na to talent. Keď mi ten prí- stroj ukazoval, povedal mi, že občas na telefonát odpovedal sám, pričom predstieral, že je to nahrávka, a potom volajúceho prekvapil živou reak- ciou. Ten prístroj bol ako prototyp internetového dohovárania schôdzok. Woz ho použil, aby získal svoju prvú ženu, na ktorú museli urobiť dojem jeho dvojzmyselné vtipy. Takže sa napokon ukázalo, že je vlastne dobrák.

Steve mi často rôznymi nepriamymi spôsobmi naznačil, že sa bojí, že „vo svete podnikania stratí ľudskosť“. Niekedy predstieral, že má starosť o Woza. „Bojím sa, že Woz sa vo svete podnikania stratí,“ vravel s drama- ticky rozšírenými očami. Nikdy sa nevyjadril konkrétne, prečo a ako by sa to malo stať a ja som nemala odvahu sa to na spýtať.

Stevov vzťah k času a budúcnosti – a vlastne takmer ku všetkému – bol iný, než mali k takýmto veciam ostatní, ktorých som poznala. Postupne som si začala uvedomovať, že veľmi dobre pozná svoj osud a že vďaka svojej intuícii sa dozvedel mnoho informácií o svojom živote skôr, ako

ho mohol prežiť. Napríklad vedel, že bude mať vzťah s Joan Baezovou, folkovou speváčkou a bývalou priateľkou Boba Dylana. Vedel, že sa stane multimilionárom. Veľakrát mi povedal, že zomrie po svojej štyridsiatke; neskôr, krátko po tom, čo sme prekročili štyridsiatku, svoju predpoveď zmenil na zhruba štyridsaťpäť rokov. Pamätám sa, že keď sa stal miliardá- rom a nezomrel ani v štyridsiatich piatich, ako neustále opakoval, že žije vo vypožičanom čase.

Hoci Steve presne poznal niektoré podrobnosti, iné veci mu zostávali utajené. Až neskôr, keď som sa dívala na našu dcéru, ako mu spí v náručí, som si spomenula, ako sa bál straty ľudskosti. Vtedy som pochopila: Nebol to Woz, kto mal stratiť ľudskosť, išlo o Steva. Woz s jeho láskyplným vzťa- hom k obom rodičom bol v pohode. Steve hovoril o sebe a celý čas to vedel. To bol celý on – o veciach, ktoré sa ho týkali, hovoril v hádankách. Dnes si ho predstavujem ako slepca, ktorý vyťukáva slová bielou paličkou – mimo dosahu svojich nôh, mimo prítomnosti – a komunikuje medzi svojím falošným a pravým ja, chce sa mi zveriť, nebyť sám v zmesi obrov- ského strachu a neudržateľnej radosti z takého zvláštneho osudu.

Podvodník 47