Bez spevu som si nevedela predstaviť život

Napísal Kristína Chudá 01. november 2023

Lucia Šimová - Kollárová má 38 rokov, pochádza zo Senice, jej obľúbeným skladateľom je W. A. Mozart a opera Čarovná flauta.   Vyštudovala operný spev, momentálne sa venuje zborovému spevu a v Slovenskej filharmónii pôsobí od roku 2009.

lucia_kollarova_rimava_sk

 Novoročný koncert členov Slovenskej filharmónie v Evanjelickom kostole 2020, zdroj foto: Rimava.sk

Kedy a ako si sa dostala k spievaniu a prečo operný spev? Byť opernou speváčkou bolo vždy to tvoje vysnívané povolanie?

Lucia Šimová – Kollárová: Už ako malé dievčatko, asi tak v druhom ročníku, som si povedala, že chcem byť operná speváčka a za tým som si aj šla. Prečo operná speváčka? Tak na toto odpovedať neviem. Jednoducho som to tak cítila. Hodiny hudobnej výchovy na základnej škole som milovala, pretože sme s pánom učiteľom spievali rôzne ľudové piesne a on nás sprevádzal na harmonike a to ma fascinovalo. Rodičia ma chceli, prihlásiť na spev do základnej umeleckej školy, už od prvého ročníka, ale nemali učiteľku spevu. Keď som bola druháčka na základnej škole, otvorili odbor- spev, šla som na prijímacie skúšky a vzali ma do triedy k pani učiteľke Eve Polákovej. Hodiny spevu u pani učiteľky Polákovej som navštevovala s radosťou, až pokým som nenastúpila na konzervatórium. Či som neuvažovala nad inou strednou školou? Nie! Bez spevu som si nevedela predstaviť život.

Ako dlho trvalo, kým si sama so sebou začala byť spokojná? Pamätáš si na svoj prvý profesionálny operný koncert? Netriasli sa kolená? 

Lucia Šimová – Kollárová: Nikdy nebudem zo sebou úplne spokojná, pretože si myslím, že stále sa mám čo učiť a v čom zdokonaľovať. Aj profesionál potrebuje stále na sebe pracovať a preto sa snažím chodiť na hodiny spevu k svojej profesorke Mgr. Art. Eve Malatincovej, ktorá mi vždy poradí a usmerní ma, za čo som jej veľmi vďačná a vážim si toho. A moje prvé vystúpenie? Vystupovala som často na koncertoch v rámci základnej umeleckej školy, ako dieťa. No počas štúdia na konzervatóriu Dezidera Kardoša v Topoľčanoch, som bola pozvaná riaditeľom Základnej umeleckej školy Mgr. M. Gálom si zaspievať v Brémách. Pozvanie som prijala, no mala som trochu stres, ako to zvládnem. Bol to pre mňa taký prvý dôležitejší koncert a ešte k tomu v zahraničí. Nakoniec všetko dobre dopadlo a bola som veľmi milo prekvapená pozitívnymi reakciami publika. Na ten krásny zážitok nikdy nezabudnem. Stres po tých rokoch už opadol, no tréma, alebo skôr povedané taká zodpovednosť, tú stále mám. A aký je môj hlas? Ja som vysoký lyrický soprán - koloratúra.

Vieme, že ako operná speváčka cestuješ svetom. Kde všade si spievala a ktorú krajinu máš najradšej? Vnímaš si rozdiely medzi publikom?

Lucia Šimová – Kollárová: Áno, cestujeme veľa. V roku 2009 bolo moje prvé zahraničné vystúpenie vo Valencii v Španielsku. Koncertovali sme Beethovenovou symfóniou číslo 9 a publikum bolo veľmi vrúcne a tým, že to bolo prvé vystúpenie v zahraničí, tak si ho budem asi navždy pamätať. Ešte teraz si naň láskou a nadšením spomínam. V januári nás čakal Istanbul, kde sme tiež spievali Beethovenovu deviatu symfóniu a dirigent s orchestrom podali excelentný výkon, neverila som vlastným ušiam a očiam. Ich výkon bol fascinujúci, očaril ma a publikum toto nadšenie dalo pocítiť svojim obrovským aplauzom.

Taktiež som bola v  Ománe, na Kanárskych ostrovoch, v Londýne, na Tenerife, vo Švajčiarskom Zürichu, Rakúsku, Turecku, Poľsku, Japonsku, Francúzsku, Taliansku, v Bruseli, v Čechách a z každej cesty si nosím na pamiatku magnetky. Samozrejme, máme aj trošku času spoznať dané mesto.

Vlastne vo všetkých krajinách, kde sme koncertovali, publikum bolo vrúcne a nadšené, no rakúske publikum je ozaj milovníkom vážnej hudby. Môžeme ho zaradiť medzi najlepšie publikum z celého sveta a vždy je vypredané. Vystupujeme nielen koncertne, ale máme aj operné vystúpenia. Spievali sme aj vo Viedenskej štátnej opere, napr. od R. Wagnera operu Tannhäuser, alebo od Musorgského operu Boris Godunov, kde sme vypomáhali ich domácemu zboru. No chodievali sme aj do rakúskeho Welsu, kde milujú  R. Wagnera a spievali sme tam opery Tannhäusera a Lohengrina. Aj keď bola vždy rovnaká réžia, opera bola každým rokom vypredaná. Zažila som rozdielne spracovanie opery Tannhäuser. Vo Welse  sme mali nádherné kostými, čo pôsobilo neuveriteľne rozprávkovo. No viedenská réžia sa divákom nepáčila a jednoducho režiséra priamo na premiére vypískali. Prečo? Všetci sme boli zahalení v dlhých tmavých plášťoch s kapucňou na hlavách a na tvári sme mali čierne masky.

Taktiež sme spievali Chovančinu od Musorgského. Tí, čo Chovančinu poznajú vedia, že je to opera, ktorá je hlavne o zboroch, sólisti síce posúvajú dej príbehu dopredu, ale základom a hudobne nosnou časťou sú masové zborové scény, ktoré sú určite aj časťou najkrajšou. Na scéne stoja hneď dva zbory naraz – zbor Viedenskej štátnej opery a Slovenský filharmonický zbor, a spolu vytvárajú mohutný dav. Zbory stoja na obrovských výťahových plošinách vytvárajúcich dojem trojposchodového lešenia, takže scéna je vyplnená nielen do šírky javiska, ale predovšetkým do výšky, nakoľko zboristi stoja vlastne doslova v troch vrstvách nad sebou. To umožňuje zvuku zborov, aby sa slobodne šíril do priestoru tak povediac zo všetkých strán a vytváral ozaj intenzívny masový a priestorový efekt. Naše kostými pozostávali z čiernych dlhých sukní a čiernych kabátov s kapucňou. My zboristky sme  hrali aj rozzúrené ženy, ktoré nadávali na chlapov pijanov. A čerešnička na torte bola, keď režisér najskôr chcel, aby sme sa na konci opery, vyzliekli donaha, no na koniec to neprešlo. A kto bol v predných výťahoch? No predsa Slovenský filharmonický zbor a tak sme spievali. Mali sme na sebe najskôr čierne sukne, čierne topánky a čierne kabáty s kapucňou a postupne počas spievania sme sa vyzliekali až sme zostali len v tielkach, nohavičkách a ponožkách telovej farby. Pretože záver opery končí tým, že sme zmierení so smrťou a sme spustení do plynovej komory.

Kto je tvojim vzorom v opernom speve?

Lucia Šimová – Kollárová: Mojim vzorom je Lucia Popp.  A čo na nej milujem? V jej speve je všetko, jej krásny čisto - krištáľový spev nie je len o technike, no sú tam pocity a celé srdce. Je to balzam na uši. 

Keď spievaš sústredíš sa viac na techniku alebo text?

Lucia Šimová – Kollárová: Lucia Šimová – Kollárová: Sústredím sa viac na hudbu. Aj keď text je veľmi dôležitý, ale hudba mi vždy napovie o čom je text. Moje pocity idú zvnútra.

Akého autora alebo akú skladbu najradšej spievaš?

Lucia Šimová – Kollárová: Milujem Mozarta, je to moja srdcovka. Hovorí sa, že Mozart je veľmi ťažký, technicky náročný a kto zaspieva Mozarta, zaspieva všetko. Technicky ho musí mať operný spevák dobre zvládnutého inak to nie je Mozart.

Kedy a kde ťa môžu čitatelia Záhoráka vidieť a počuť?

Lucia Šimová – Kollárová: V máji ideme do Prahy s Berliozom na tri dni, potom do Košíc s vokálno - inštrumentálnym dielom od Carla Orffa - Carmina Burana a je to o hýrivom živote. Je to prekásna vec, ktorú odporúčam si vypočuť.

Zaujalo ťa nejaké mesto natoľko, že si si povedala „áno, tu by som chcela žiť“?

Lucia Šimová – Kollárová: Asi nie, Senica je mojou srdcovkou. Momentálne bývam v Rohožníku a som šťastná, pretože som si vytvorila nový domov a tam sa cítim doma.

No každá krajina má svoje svetlé aj temné stránky. Má čo ponúknuť, no má čo vziať. V Ománe som stihla pozrieť aj pláž, osviežila som sa pomarančovým džúsom, pozreli sme si aj Sultánov palác, mesto, rybí trh a ponúkli nás arabskou kávou. V Ománe sú miestni zvyknutí na turistov, respektíve na nás Európanky. No krásne tam vidieť ten kontrast, muži v bielom a ženy v čiernom. Poviem vám takú krátku a trocha smutnú príhodu. Kolegyne šli v Ománe sa pozrieť do mešity a začali si spievať slovenskú pieseň „Aká si mi krásna“ a v tom zbadali jednu ženu, ktorá sa rozplakala. Prihovorila sa im napriek tomu, že jej muž s tým nesúhlasil. Najprv kolegyne nechápali, čo sa deje, no potom im povedala, že pochádza z Čiech a už 4 roky nebola doma. Pretože ju jej manžel nechce pustiť domov. Bola tam aj s malým synčekom, ktorý ešte nevidel svoju babku z Čiech. Plakala, pretože bola šťastná, že počula slovenskú reč, ktorá je tak príbuzná tej českej. 

V Istanbule tam som sa cítila fajn, čo sa týka aj mojej alergie. Spomínam si na takú príhodu, kedy sme s kolegyňami išli autobusom. Kolegyňa aj keď je troška bacuľatejšia, no pekná a sympatická žena a ako sme tak stáli, zrazu sa kolegyňa na mňa s údivom pozrela, že niečo cíti na svojom pozadí, respektíve niečia ruka sa zatúlala tam, kam nemá. Veľmi sme sa to snažili neriešiť, ale boli sme rady, keď sme z autobusu šťastne vystúpili.     

Aký je tvoj najväčší sen?

Lucia Šimová – Kollárová: Mojim snom je si zaspievať, buď koncertne nejakú áriu sólovo s orchestrom, alebo nejakú opernú úlohu napr. Kráľovnú noci. Verím, že takáto príležitosť mi príde do života a veľmi sa na ňu teším.

Zdroj foto: Rimava.sk

1 Komentár

Napísať komentár

Uistite sa, že všetky požadované (*) polia ste vyplnili. HTML kód nie je povolený.