Podľa prieskumov je na Slovensku každá piata žena obeťou tzv. tichého násilia; to znamená, že je terčom bitky a iných foriem týrania za zatvorenými dverami bytu, pričom agresorom je manžel, partner, prípadne iný mužský člen domácnosti. Strach, hanba a nedostatočná právna a praktická ochrana zo strany štátu vedú u týchto žien zväčša k utajovaniu ich ťažkého položenia a trvalej rezignácii...
Hoci sa v poslednom období "pohli ľady" a veľa (najmä) žien na tomto takmer "neoranom poli" urobilo kus záslužnej práce, je toho ešte stále príliš veľa, čo treba pre zlepšenie životných podmienok bitých a týraných žien (a s nimi i detí) na Slovensku urobiť.
Ako to vyzerá so znalosťou danej problematiky u našich politických činiteľov, ktorých povinnosťou je iniciatívne sa podieľať na ochrane tých občanov, ktorí sú obeťami násilia, teroru a nezákonnosti, dokumentuje "myšlienkový proces" Jána Čarnogurského:
"...A opätovne sa tuná vyskytuje problém domáceho násilia. Zopakujem, že kde sa to len trochu dalo, tak sme to zapracovali už priamo do návrhu tejto novely. No, medzi nami, občas mám pocit, že sme až príliš ďaleko zašli, čo ja viem, znásilnenie vlastnej manželky a podobne. Je tam, ale hovorím, snažili sme sa maximálne vyjsť v ústrety výboru a teda trošku módnemu trendu postihovať domáce násilie." (!!!)
Je síce chvályhodné, že Ján Čarnogurský si nevie ani len predstaviť, že by znásilnil či inak týral vlastnú manželku; je to však príliš málo na to, aby sa mohol ako politický a vládny činiteľ podieľať na úspešnom riadení tohoto štátu... Okrem toho Ján Čarnogurský svojim vyhlásením priam vzorovo ilustroval fundovanosť tvorcov našej (chronicky novelizujúcej sa) legislatívy... ktorú výstižne charakterizuje príslovie "nič z ničoho vzíde"! Príkladov je "x". Treba preto oceniť skutočnosť, že Ján Čarnogurský odchádza z politiky; smutnejšie je, že nasledovníkov "jeho šírky spoločenského záberu" bude v parlamente určite dosť aj naďalej...
