Začiatkom 18. storočia bolo bežné, že robotníci v továrňach pracovali až 16 hodín denne. Niektorým z nich sa podarilo odpracovať vyše 3000 hodín. Skracovanie pracovnej doby storočiami bolo pozvoľné. V prvej polovici 19. storočia sa skrátila na približne 13 hodín denne. O ďalších sto rokov neskôr, tesne pred 1. svetovou vojnou, bola vo väčšine štátov bežné pracovať 10 až 12 hodín denne.
Osemhodinová pracovná doba bola na našom území zavedená krátko po 1. svetovej vojne. Zákon z roku 1918 upravoval dĺžku pracovnej doby, ktorá nesmela prekročiť 48 hodín za týždeň.
Týždenná pracovná doba sa postupne skracovala, až sa ustálila na 40 hodinách.
V poslednom období vo svete naberá na popularite návrh 32-hodinového pracovného týždňa, pri ktorom by sme do práce chodili len štyri dni. Z rôznych výskumov vo svete ohľadne potrieb a predstáv pracovného času vyplýva, že v štátoch kde chýbajú pracovné sily je potreba štvorhodinového pracovného týždňa vítaná; na druhej strane sú štáty, kde uprednostňujú flexibilný pracovný čas.
