Zdroj: Bifokálne sklá od Benjamina Franklina – Franklinov inštitút, Wikipedia.
Starovek
Základný problém v staroveku a v stredoveku spočíval v nízkej úrovni výroby čistého skla a jeho brúsenia. Preto neboli schopní vyrobiť sklenené šošovky k zosilneniu zraku. Zo staroveku sa našli vo vykopávkach staroasýrskeho mesta Ninive (jeho ruiny sa nachádzajú v meste Mosul v Iraku) prvé pokusy vyrobiť šošovku z lešteného kremeňa (krištáľ). V antickom období najbohatšia vrstva obyvateľstva používala k zlepšeniu videnia brilianty a iné drahé kamene, ktoré vďaka brúseniu do mnohých plôch mohli pri vhodnom lome obraz zväčšovať. Farebné drahokamy poslúžili aj ako slnečné okuliare k eliminácii ostrých ultrafialových lúčov. Cisár Nero tak sledoval gladiátorské zápasy cez veľký zelený smaragd. Filozof Seneka v 1. storočí n.l. používal sklenenú guľu naplnenú vodou, ktorá nahrádzala funkciu šošovky. Z dochovaných prameňov sa dozvedáme, že princíp lámania svetla opísal už na začiatku 2. storočia n.l. grécky matematik a geograf Ptolemaios.
Stredovek
Po rozpade Rímskej ríše a zánikom Západorímskej ríše, nastúpil raný stredovek, ktorý podliehal geografickým, historickým a kultúrnym zvláštnostiam. Napríklad v sídle hlavy katolíckej cirkvi pápeža sa zachovala vyspelá mestská kultúra, architektúra a kostoly. V iných častiach Európy situácia nebola taká pokojná a ideálna. K stabilizácii a k rozkvetu stredovekej spoločnosti dochádza od začiatku 11. až do 13. alebo 14. storočia.
Arabský fyzik a astronóm Ibn al-Heitam (965 – 1040 n. l.), študujúci lom, uhol dopadu a odrazu, vo svojej „Knihe optiky“ navrhol, že pár leštených šošoviek by mohol pomôcť tým, ktorí trpia zrakovým postihnutím. Túto myšlienku uviedli do praxe v Európe mnísi pisári, ktorí po preložení vyššie uvedeného textu do latinčiny ako prví navrhli a postavili zdeformované kusy skla na zväčšenie detailov iluminovaných rukopisov.
1
Pôvodný rukopis knihy Ibn al-Heitama z roku 1309.
V skutočnosti vyvinuli akýsi kameň na čítanie pozostávajúci z pologuľovej šošovky vyrobenej z horského krištáľu a kremeňa, ktorý sa ukázal byť vynikajúcim prostriedkom proti rozmazanému videnie v dôsledku starnutia oka pre mnohých starších mníchov.
Iná teória hovorí, že okolo roku 1000 dostali „čítaciu“ pomôcku mnísi vo veľkých kláštoroch, ktorí sa venovali písaniu kníh a ich iluminácii v tzv. skriptóriách. Bol to sklenený kužeľ, cez ktorý si zväčšovali písmená. Do Európy ho priviezli pravdepodobne Benátčania od Arabov, kde sa s ním zoznámili pri obchodných cestách. Najstaršia zmienka o skutočných okuliaroch pochádza z konca 13. storočia a hovorí sa o nich v talianskom rukopise z roku 1289. Pravdepodobne ich vyrobili v sklárňach na ostrove Muráno. Muránske sklárne ako prvé v Európe dokázali taviť relatívne čisté sklo. Najnovšie historické výskumy prisudzujú prvenstvo výroby okuliarov dominikánskemu mníchovi Alessandrovi Spinovi z Florencie. Sklenené šošovky boli vložene do drevených obrúčok, ktoré mohli mať aj držadlo a slúžili k čítaniu a písaniu.
Zdroj: Wikipedia.
Novovek
Sklenené šošovky do diaľky objavili až v 16. storočí, kedy sa technika brúsenia zdokonalila. Centrom výroby bolo Flámsko, kde sídlili brúsiči diamantov a brúsenie šošoviek bol vedľajší produkt. Okuliare typu monokel na šnúrke či s rúčkou, bol obľúbený pre estetický vzhľad počas baroka a začal sa vyrábať v roku 1700 v Nemecku.
Pokrok nastal objavom bifokálnych šošoviek (sklá s dvojitou ohniskovou vzdialenosťou) v roku 1780, s ktorým prišiel americký prírodovedec a bojovník za nezávislosť USA Benjamin Franklin, ale masívnejšiemu rozšíreniu bifokálnych okuliarov prišlo až v polovici 19. storočia. Rovnako si ľudia do 19. storočia kupovali okuliare bez vyšetrenia. Až moderná doba priniesla špecializáciu očného lekára.
Zdroj: Bifokálne sklá od Benjamina Franklina – Franklinov inštitút, Wikipedia.
