Na západnom Slovensku prevládala šibačka bez oblievačky, na východnom Slovensku sa zase viacej polievalo, ako šibalo. Korbáče si chystali chlapci a mládenci už týždeň pre šibačkou a niektoré boli skutočne majstrovskými dielami boli spletené z ôsmych prútov a často boli aj poriadne dlhé – niekedy aj dva metre. Pri šibaní sa hovorili šibačkové riekanky, každý mládenec mal tú svoju obľúbenú. Medzi známe veršovačky pri šibaní patrili aj tie s humorným podtónom:
„Šibem, šibem túto hlavu, aby nebolela,
tento chrbát, aby dobre noše vláčil,
tieto ruky, aby dávali mužovi peniaze,
túto papuľku, aby nepapuľovala,
tieto nohy, aby dobre bežali.“
Dievčatá sa šibačom a polievačom vždy veľmi potešili, pretože sa verilo, že po vyšibaní budú svieže, zdravé, opeknejú, takže tá dievčina ktorá by nebola vyšibaná, či poliata by mohla počas roka chorľavieť, či stratiť krásu, pružnosť, na Záhorí sa hovorilo, že by mohla oprašivieť. Na korbáč dievčina šibačom priviazala stužku, a šibačom sa odmenila ručne maľovaným vajíčkom, prípadne naturáliami, či peniazom . Tieto sa potom spoločne strovili na večernej zábave. Šibačka bola pre mladých dlho očakávanou udalosťou, ale platilo, že bolo treba vyšibať všetky ženy. Šibanie bolo magickým rituálom, kde sa využívala mágia dotyku. Korbáče sa robili z mladých vŕbových prútikov, ktoré sú na jar čerstvé, naliate miazgou a ich dotyk z dievčenským a ženským telom mal preniesť pružnosť, ohybnosť, mladosť a krásu aj na dievčatá a ženy. Podobne to bolo aj s oblievačkou – oblievali sa dievčatá a ženy zo živou vodou – vodou z potoka, studne a je čerstvosť mala dať tieto vlastnosti aj dievčatám, aby boli čerstvé a rýchle v práci.
Pôvod šibačky a oblievačky je ešte v predkresťanskom období, keď Slovania slávili sviatky jari ako symbol plodnosti a šibanie dievčat znamenalo získanie plodnej sily pre ne práve prostredníctvom dotyku vŕbových prútikov s telom ženy. Stredným Slovenskom išla akoby pomyslená hranica medzi šibaním a polievaním dievčat a práve tu sa časom spojilo aj oblievanie a aj šibanie. Na hornej Nitre sa na Veľkonočný pondelok oblievalo. Začínalo sa už skoro ráno, ešte za svitania. Chlapci polievali dievčatá vodou s potoka a v súčasnosti sa k oblievačke pridružilo aj šibanie dievčat upletenými vŕbovými korbáčmi. Za polievanie a šibanie dostávali mládenci vlastnoručne maľované vajíčka od dievčat, štamperlík pálenky, mladší chlapci dostávali koláče, prípadne peniaze. V súčasnosti sa chlapci obdarúvajú čokoládovými vajíčkami a figúrkami, peniazmi, ale opäť sa vracajú aj ručne maľované vajíčka, či už ozdobné prázdne, alebo maľované na tvrdo uvarené, ktoré je možné konzumovať. Obrad polievania dievčat znamenal najmä, aby boli dievčatá zdravé a krásne, najmä uzdravujúca, očisťujúca a omladzujúca sila sa pripisovala vode počas veľkonočného pondelka podobne pri šibaní korbáčom sa magicky prenášal dotyk pružného prútika na telo dievčaťa, ktoré malo byť pružné a ohybné ako ten prútik z ktorého bol upletený korbáč. Korbáče mohli byť vyzdobené stužkami a pri šibaní chlapci hovorili rôzne veršovanky. Mládenci sledovali, aby ani jeden dom neobišli – lebo keby sa našla taká dievka, čo nebola vykúpaná – „bola by nanič“. V utorok zvykli dievčatá poliať mládencov – tých , ktorých chytili na ulici išlo o starší, žartovný zvyk, ktorý sa však už v súčasnosti nevyskytuje. V 50-tych rokoch 20. storočia bolo u väčšiny mládencov oblievanie dievčat vodou nahradené kropením voňavkami. V tomto období bolo používanie voňaviek pri polievaní veľmi populárne a moderné nielen u chlapcov, ale aj dievčatá túto zmenu nahradenie oblievania vodou voňavkou uvítali. Na Veľkonočný pondelok sa v minulosti dopoludnia v domoch nekúrilo, lebo keď zakúria stihne ich do roka nešťastie. Na Kysuciach sa pre chlapcov a mládencov začínal Veľkonočný pondelok veľmi skoro - už za brieždenia sa vybrali polievať a šibať. Korbáče si chlapci robili sami a šikovní mládenci mali dlhé korbáče až z dvadsiatich vŕbových prútikov spletené. Parádny korbáč bol zároveň aj vizitkou slobodného mládenca. V Rudine sa tešila veľkej obľube najmä polievačka, v minulosti sa dievčatá hádzali do potoka a polievali sa vedrami vody zo studne, alebo z potoka. Ak mal mládenec s dievčinou vážnu známosť chodil k nej na polievačku len on sám. Mládenci dostávali za odmenu kraslice, ale aj uvarené vajíčka a tiež pohárik pálenky. Rodiny, kde mali slobodné na vydaj súce dievky dávali šibačom aj peniaze, aby mali za čo večer zorganizovať zábavu. Večer bývala spoločná zábava na ktorú mali dievčence vstup zdarma. Na celom Slovensku sa polievačka a šibačka končila pred obedom, popoludní sa už nepatrilo chodiť polievať, chodili len „poščaní“.
Malí šibači z Bukovej pri šibaní hovorili:
Šibi ribi masné ribi,
dávaj vajca ot korbača,
ešče k tomu kus koláča,
ešče k tomu groš,
uš je toho dost.
V Bukovej mládenci, ale i malí chlapci chodievali po šibačke v skupinkách. Okrem vlastného šibáka, mali mládenci ešte jeden spoločný, takpovediac, skupinový šibák. Bol často dlhý aj 2 metre a bol upletený z ôsmich vŕbových prútov a práve na tento spoločný šibák im dievčence priväzovali stužky. Chlapci dostávali ako výslužku ručne maľované vajíčka, neskôr aj čokoládové vajíčka, čokoládu a drobné mince. Voňavky sa začali používať až zhruba v 50-tych rokoch 20. storočia. V minulosti sa dievčatá v Bukovej viacej šibali ako polievali. Dnes sa jej zúčastňujú skôr otcovia so synmi, ktorí chodia šibať spoločne ženy v príbuzenstve. V súčasnosti sa inovujú aj veršíky pri šibaní napríklad malí chlapci dnes šibú v Bukovej takto:
„Šibi ribi masné ribi,
od korbáča kus koláča,
ešte k tomu žuvačku
a euro do vačku.“
V niektorých obciach západného Slovenska napríklad Chorvátsky Grob sa na veľkonočný pondelok okrem šibačky nosilo po obci aj „leto, letečko“. Konáre stromov sa ozdobili pestrofarebnými stuhami, vajíčkami, slamou, mládež ich nosila po obci a pritom sa spievalo a vinšovalo:
“Milé leto, milé leto kde si tak dlho bolo?
V pivnici na lavici pri červené ružici.
Buďte že babičky veselé,
už vám to letečko nesieme.“
