Sviatosť manželská

Na rozdiel od polyteistických náboženstiev sa kresťanstvo rozhodlo vychádzať z dogmy, že manželstvo je bohom dané splynutie ženy a muža, a preto nie je čisto súkromnou alebo civilnou záležitosťou. A tak sa manželstvo stalo vecou cirkvi a božského práva. Inštitúcia manželstva tým získala špecifický charakter a vznikla potreba povýšiť tento zväzok na sviatosť. A keďže žena a muž by si mali byť pred bohom rovní, prípustná bola (aspoň formálne) iba obojstranná monogamia. V prospech monogamie však hovorili aj meniace sa ekonomicko-sociálne podmienky (možno to bol dokonca prvý dôvod, ktorý primäl predstaviteľov kresťanstva trvať na monogamii...).
Základné manželské "pravidlá hry" určilo kanonické právo na základe zovšeobecnenia skúsenosti z jednotlivých kresťanských krajín rôznych kultúrnych tradícií; a následne sa cirkevné predstavy o manželstve začali premietať aj do právnej praxe štátu.

Najdôležitejším bolo právo božské - ius divinum, ktoré sa rozdelilo na pozitívne, t.j. bohom priamo vyjavené v evanjeliách, a na prirodzené - t.j. bohom vložené do vecí a ovládajúce celú prírodu. A pretože božské právo bolo považované za dokonalé a nedotknuteľné, museli sa mu podriaďovať všetky ľuďmi vytvorené zákony.
Druhé najdôležitejšie sa stalo právo ľudské - ius humanum, ktoré sa rozdelilo na ius gentium - právo uznávané všetkými národmi, a právo civilné - prispôsobené potrebám jednotlivých národov.

Manželská inštitúcia teda získala charakter sviatosti - pretože bola odvodená priamo z božského p o z i t í v n e h o práva. Ako taká sa podľa kresťanských dogiem vymyká akémukoľvek ľudskému zásahu a stojí nad štátnou mocou. Z p r i r o d z e n é h o božského práva (ktoré ovláda celú prírodu) kresťanstvo zasa odvodilo hlavný účel manželstva - plodenie detí.