"Ahojte", víta vás priateľka cca tridsať minút po dohovorenej hodine (a vašom výstižnom ospravedlnení: "to vieš, dieťa..."). Zo Zuzky sa snažíte vydolovať základný prejav dobrej výchovy, no malý človek zaryto mlčí a zhnuseným pohľadom si prezerá vstupnú halu. "Nechaj ju, ešte je malá", kývne rukou priateľka a popostrčí vás do obývacej izby. S priateľkou sa poznáte mnoho rokov a ste si veľmi blízke, ale vkus máte odlišný, a tak sa snažíte narýchlo pohľadom zachytiť tie časti zariadenia, ktoré môžete pochváliť celkom úprimne. Nie tak Zuzka: stojí uprostred izby a jej výraz jasne dokumentuje, čo si myslí o ratanovom nábytku aj modrom koberci. "Zuzi, poď, pohľadáme nejakú bábiku", vysiela priateľské signály vaša hostiteľka a o chvíľu prináša (ktovie, kde sa tam vzala) blonďatú Bárbi v obludných ružových papučkách. Dieťa na tú "krásu" chvíľu s úžasom hľadí a vzápätí je už úplne jasné, čo si myslí o vašej priateľke.
"Zabaví sa aj sama", vravíte nahlas, v duchu si to zbožne želajúc, a ťaháte priateľku ku kreslám, "poď, konečne sa porozprávame." Situácia má však "navrch": vaše telá sú napäté, myseľ nesústredená, úsmev mechanický a pointu rozprávania rzdrtí vládnuca nervozita skôr, ako stihne zaznieť... Najskôr sa ako šprintér zo štartovacej čiary niekoľkokrát vymrštíte do priestoru vy a bravúrnym pohybom zachytíte dieťa pred nepríjemným pádom; potom vaša priateľka (takmer strhnúc obrus i s vázou), keď sa snaží zachrániť nové bledomodré vankúše pred definitívnym znehodnotením. Nasledujú slová ospravedlnenia a pokus o návrat k rozhovoru... ten ale vždy nanovo preruší akcia dieťaťa, vyžadujúca bleskový zásah.
Keď napokon Zuzka (otrávená nudou) zaspí, pripravené jedlo je už celkom studené, svetlo (kvôli dieťaťu) stlmené a rozhovor sa nesie vo fónovej hodnote ševeliaceho lístia, takže si chvíľami prestávate rozumieť; prípitok neprichádza do úvahy - pri dome čaká auto. Chvíľu ešte posedíte, prehodíte šeptom pár slov... napokon, stopujúc smer pohľadu svojej priateľky, aj vy sa sústredite na fakt, či otlačok Zuzkiných čokoládových ručičiek na gauči pôjde odstrániť. "Musíme už ísť", vstávate akosi unavene a priateľka nič nenamieta. Obe viete, stretnutie sa nevydarilo... Dieťa ale zato nemôže - správalo sa ako dieťa. Na stretnutie priateliek majú jednoducho chodiť iba priateľky. Teraz to už viete.
