K najväčším chybám rodičov po rozvode býva pred dieťaťom prejavovaná nevraživosť voči bývalému partnerovi. Rodičia si zväčša neuvedomujú, že dieťa má k nim obom iný vzťah než oni k sebe navzájom a povinosťou rodičov je dieťaťu situáciu uľahčiť a nie naopak. Dieťa by v žiadnom prípade nemalo niesť zodpovednosť za chyby rodičov a (ak rodičia spolu nekomunikujú) stávať sa ich prostredníkom a arbitrom.
Matkám sa stáva, že po rozvode sa na dieťa silne upnú a začnú byť patologicky úzkostlivé. Zvlášť výrazná býva fixácia na syna v období jeho dospievania. Pre matku je potom tragédiou, keď sa syn chce od nej odpútať a žiť samostatne. Môže to vyústiť až do situácie, že matka vyčíta synovi, ako sa pre neho obetovala. Tento postoj vyvoláva u dieťaťa pochybnosti, pocity viny, neurózy a rôzne poruchy správania.
Existujú viaceré teórie o tom, pre ktorý vek dieťaťa je rozvod rodičov najmenej bolestivý. Vo všeobecnosti možno povedať, že ak odchádza od rodiny otec dieťaťa najútlejšieho veku, dieťa nepociťuje jeho odchod takmer vôbec. V predškolskom období si však začína uvedomovať, že v rodine niekto chýba. Tento pocit sa u neho môže prejaviť v malej schopnosti presadiť sa, vzosilnenom strachu zo smrti matky alebo straty jej lásky. Chlapci tiež postrádajú otca ako model nápodoby; u dievčat sa zasa oslabuje schopnosť vytvárať si fungujúce vzťahy s mužmi. Prax dokazuje, že ak si matka, sktorou dieťa žije, nevytvorí nový partnerský vzťah, dieťa je vystavené nebezpečenstvu nadmernej fixácie a postupne preberá rolu "partnera".
Odlúčení či rozvedení rodičia by teda mali myslieť na to, že absencia jedného z nich v každodennom živote dieťaťa sa vždy odrazí na detskej osobnosti - ako(?), to záleží na oboch rodičoch. Rozvodom sa totiž končí len manželstvo, nie rodičovstvo!
