Steven Pete a jeho brat sa narodili s vrodenou analgéziou so zriedkavou genetickou poruchou. Vyrastali v štáte Washington bez pocitu akejkoľvek bolesti.
Prvýkrát si rodičia všimli, že niečo nie je v poriadku, keď boli bábätká. Počas rastu prvých zúbkov si začal hrýzť jazyk. Zobrali ho k pediatrovi, kde podstúpil sériu testov. Najskôr mu pod nohu vložili zapaľovač a čakali až začali pľuzgieriky. Keď videli, že ho to nebolí, skúsili ihličkami mu prejsť hore a dolu po chrbtici. A keďže na žiadny z týchto testov nereagoval, lekári prišli na to, že má vrodenú analgéziu.
„Vyrastali sme na farme. Moja mama a otec sa nás s bratom snažili chrániť, bez toho, aby nás „dusili“. No bez huncútstiev to prosto nešlo. Raz som bol na klzisku. Neviem si spomenúť na všetky podrobnosti, ale viem, že som si zlomil nohu. Ľudia na mňa ukazovali prstom, pretože moje nohavice boli od krvi, odkiaľ mi trčala kosť a ja som to necítil,“ spomína.
V dnešnej dobe je rozvážnym človekom. Je ostražitejší ako väčšina ľudí, pretože vie, že keby sa mal zraniť, nevedel by o tom. No najviac sa bojí vnútorných zranení. Apendicitída je to, čo ho skutočne desí. Zvyčajne vždy, keď má akýkoľvek typ žalúdočných problémov alebo horúčku, ide do nemocnice, aby sa nechal skontrolovať.
„Keď som mal naposledy zlomenú kosť, moja žena si to všimla vlastne skôr ako ja. Nohu som mal opuchnutú, čierno-modrú, tak som išiel k lekárovi a urobili mi röntgen a povedali, že som si zlomil dva prsty na nohách,“ spomína.
O aký syndróm vlastne ide?
Agónia je totiž intenzívny varovný signál, ktorý nám pomáha prežiť. Svoje o tom vedia ľudia trpiaci kongenitálnou analgézou (CIP). Vôbec ani len netušia, čo je bolesť za pocit. A tak nikdy nespoznajú úľavu a radosť z toho, že bolesť odíde. Ako je to možné? Vedci si stále nie sú istí, no zdá sa, že za túto "schopnosť" môžu utlmené sodíkové kanáliky v mozgu, ktoré brzdia prenos nervových impulzov. Možno tiež extrémne nadprodukcie tlmiacich endorfínov, hormónov šťastia. Ťažko povedať. Pacienti trpiaci analgéziou s prehľadom zabudnú ruku v kombajnu alebo na rozpálenej platničke. Nevedia, že je niečo v neporiadku, varuje ich až zápach vlastného spáleného mäsa. To už je ale celkom neskoro, zranenie totiž bude prebiehať úplne rovnako. Riziká ich "nebolestivého" života sú zrejmé. Človek môže vykrvácať z rany, ktorú prehliadne, a v prípade neliečeného zranenia ľahko podľahne infekcii. Udusí sa vlastným jazykom, ktorý si pri jedle môže odhryznúť a zlomí si ruku len preto, že telo nevarovalo. Je to krajne zvláštna a zriedkavá porucha.
