Pripravili sme pre vás rozhovor s mamičkou Dášou Škritekovou, ktorá si prešla touto neľahkou životnou etapou a podelila sa o svoje skúsenosti s nami, za čo jej zo srdca ďakujeme.
femme: Mali ste rizikové tehotenstvo, alebo prebiehalo normálne?
Dáša Škriteková : Moje tehotenstvo ako také prebiehalo normálne, bez akýchkoľvek problémov, dokonca ani nevoľnosti som nemala. Jediné, čo ma trápilo bol zvýšený krvný tlak, s ktorým bojujem už od 18tich rokov.
femme: Kedy sa vypýtala na svet vaša dcérka? Mali ste už predtým nejaké náznaky od odborníkov, že to môže prísť aj skôr?
Dáša Škriteková : Bábätko sa narodilo v novembri 2013, čo sme vôbec nečakali (termín som mala až vo februári 2014). Na bežnej kontrole v 30. týždni tehotenstva gynekológ na sone zistil, že dieťatko je o 4 týždne menšie, ako by malo byť a odporučil mi hospitalizáciu. Pôvodný plán bol taký, že nás budú týždeň pozorovať a tak zistia, či sa dieťatko správne vyvíja a ako rýchlo v maternici rastie. Avšak zrejme zo stresu, čo všetko sa okolo mňa robí, mi krvný tlak stúpal a klesal v sinusoidových krivkách a tak sa po dvoch dňoch lekári rozhodli, že dieťa radšej vyberú. O 10 týždňov skôr...
femme: Podľa týždňa tehotenstva, v ktorom sa narodila, do ktorej kategórie zrelosti novorodencov patrila? Akými komplikáciami ste si boli nútení prejsť?
Dáša Škriteková : Karolínka sa narodila v 30. týždni tehotenstva s váhou 980 gramov a merala 34 cm. Bola extrémne nezrelá. Pamätám si, ako mi neonatologička, ktorá ma prvýkrát navštívila po cisárskom reze ešte na pooperačnej izbe, povedala: Máte dievčatko. Od začiatku sama dýcha, ciká aj kaká. Ďalší vývoj závisí od toho, ako zvládne nasledujúcich 48 hodín.
Karolínke prvých 5 dní netrávilo, dostávala infúzie a schudla na 850 g. Po 5 dňoch strávila prvé 2 ml mlieka a odvtedy sme začali počítať každý jeden ml spapaného mlieka a pomaličky aj pribúdajúce gramy. Dovyvíjavali sa všetky orgány. Asi po mesiaci sa začali objavovať problémy s očami – oftalmológ začal pozorovať nesprávny vývin ciev na sietnici, ktoré mohlo viesť k laserovej operácii. Našťastie sa cievky začali postupne vyvíjať správne a operácia nebola potrebná. Karolínka mala aj pupočný pruh a pruh na trieslach, odkiaľ jej pri kolikách vystupovalo hrubé črevo alebo vaječník, čo bolo potrebné zatláčať. Avšak akonáhle koliky ustali, dierka sa začala zaceľovať bez následkov. Počas svojho skoro dvojmesačného pobytu v nemocnici dostala aj dve infúzie krvi kvôli chudokrvnosti, ktorú sme nasledovný rok ešte liečili. Po prepustení z nemocnice sme začali navštevovať tieto ordinácie v pravidelnosti cca 6 mesiacov (zo začiatku aj častejšie): očné, pľúcne, chirurgia, kardiológia, ušné, ambulancia pre rizikové deti (interné, neurológia, antropológia).
femme: Z pohľadu novorodičky, čo bolo pre vás najťažšie, keď sa Karolínka narodila? Čo by ste s odstupom času poradili rodinným príslušníkom ako pomôcť mladej mamičke v tejto situácii?
Dáša Škriteková : Najťažšie chvíle po narodení Karolínky boli tie, ktoré som nemohla byť s ňou. Sama som sa dávala dokopy z pôrodu a stále kolísavého krvného tlaku. Čo ma však držalo „nad vodou“ bolo, že som si pravidelne odsávala mlieko, ktoré som jej s pokorou a s vedomím, že jej dávam to najpotrebnejšie nosila. Bolo veľmi ťažké vyrovnať sa aj s pocitom, že si ju nemôžem podržať a privinúť. V tejto chvíli mi veľmi pomohol môj partner, o ktorého som sa mohla oprieť a vyplakať, keď mi bolo najťažšie. Je veľmi dôležité, aby partneri držali pri sebe a podporovali sa. Pretože keď sú mama a tato šťastní, cíti to aj ich bábätko.
femme: Ktoré obdobie bolo pre vás ako rodičov najťažšie?
Dáša Škriteková : Veľmi náročné bolo obdobie, keď ma prepustili domov, Karolínka ostala sama v nemocnici a partner chodil do práce. Bola som ubolené klbko hormónov, ktoré každé tri hodiny odsávalo mlieko, dvakrát denne chodilo do nemocnice, jedlo len diétne jedlá (vďaka za laktačné poradkyne v nemocnici, s ktorými sa dalo „rozumne“ porozprávať a zistiť, že všetko s mierou je to pravé orechové), každú chvíľu sa rozplakalo. Všetko toto som však zabudla pri pohľade na malú „opičku“ v inkubátore. A večer, keď sme spoločne s partnerom odchádzali z nemocnice držiac sa za ruky a počítajúc, koľko gramov dnes pribrala a že dýcha sama, sme boli najšťastnejší rodičia na svete.
femme: Čo myslíte, ktoré obdobie bolo najťažšie pre vaše dieťa?
Dáša Škriteková : Myslím si, že pre Karolínku bolo najťažšie prijať, že už nie je v bezpečí maminho bruška, že ju umelo vytrhli z pohodlného „pelíšku“ a že odteraz je to všetko na nej samotnej. Oveľa skôr, ako bola pripravená. Preto potrebovala pár dní, aby všetky pocity strávila. Trvalo jej to presne 5 dní a potom jej začalo tráviť mlieko. J
femme: Stretáte sa s ďalšími rodičmi, ktorým sa narodili ich deti predčasne, preto máte možnosť porovnávať a radiť sa o problémoch, vývine, resp. výchove. Je ten prístup vždy individuálny, alebo máte aj univerzálne postupy pri konkrétnych problémoch, ktoré zafungujú?
Dáša Škriteková : S rodičmi predčasniatok sa stretávam stále, s jednou rodinou z nemocnice bývame len kúsok od seba a s maminou sme sa stali veľmi dobré kamarátky. Jej syn nemal toľké šťastie ako Karolínka a museli s ním rehabilitovať Vojtovu metódu. Každé jedno dieťatko je individuálne a myslím si, že neexistuje univerzálny prístup pre predčasne narodené dieťa. Už len z toho dôvodu, že každý rodič a každá rodina je iná a dáva prednosť iným postupom a metódam pri starostlivosti a výchove. Určite by som však odporučila pozitívne myslenie, veľa dotykov, klokankovanie alebo nosenie bábätka, dojčenie. Toto odporúčanie je však pre všetky bábätká, nielen pre predčasne narodené.
femme: Odborníci tvrdia, že „. Takúto rodinu podporujú v jej prirodzenom prostredí – v rodine , tak aby spolu s rodinou nachádzali a posilňovali jej vlastné zdroje a možnosti.“ Viete mi pár slovami povedať v čom spočíva táto pomoc a či je dostatočná?
Dáša Škriteková : Osobne nemám skúsenosti s podporou takéhoto druhu, viem však o novovzniknutých intervenčných centrách a rôznych organizáciách. Jedno z nich je napríklad Malíček, občianske združenie, ktorého najväčšia výhoda je tá, že všetky mamy, ktoré v ňom aktívne pôsobia, sú mamamy predčasne narodených detí. A to je tá najväčšia pomoc, ktorú mama predčasniatka potrebuje – informácie, odborné i laické poradenstvo, sociálnu pomoc, rehabilitácie, stretnutia... Ja som veľmi vďačná, že mi Malíček pomohol.
femme: Prešli ste si určite neľahkým obdobím pretože nedonosené deti sú vystavené mnohým rizikám, napr. ochoreniam dýchacích ciest, rodia sa s nedostatočne vyvinutými pľúcami a slabým imunitným systémom. Ćo by ste poradili mamičkám s podobným osudom, aby nezúfali a našli vnútornú istotu aj silu, ktorá im pomôže v nadchádzajúcich rokoch s ich „predčasniatkom“?
Dáša Škriteková : Určite. Ako som spomínala skôr, dôležité je pozitívne myslenie. Ja som si vravela, že nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie. Každej mamičke pomôže niečo iné, niektorá preferuje hľadať informácie na internete, druhá stretnutie s odborníkmi, iná rozhovor s mamou v podobnej situácii. Jednoznačne sa nevzdávať (nech je stav dieťatka akýkoľvek) a nájsť silu a energiu na bezpodmienečnú starostlivosť a lásku. Keď som videla osudy ostatných detičiek (aj normálne narodených), ďakovala som tam hore, že Kajka je taká aká je. Usmievavé, veselé, vtipné dievčatko. Dnes má dva roky a je na nerozoznanie od svojich vrstovníkov. Nevymenili by sme ju za nič na svete. Veľmi ju ľúbime a ďakujeme za všetko, čo sa nám stalo, pretože vďaka tomu sme omnoho silnejší.
