femme: Čím ste chceli byť ako malý chlapec?
Vladimír Hromkovič: Ako malý chlapec? To je už tak dávno, že mi ani pamäť nesiaha. Asi to boli také tie klasické detské povolania a keď som sa v trinástich rokoch dostal k počítačom, tak som sa chcel venovať tomu.
Takže som aj vyštudoval „opravára výpočtovej techniky“ ale cesty ma nakoniec zaviedli do telekomunikácií, následne do gastra, kde som sa venoval prevažne motorkárskym eventom až som skončil pri podnikaní a pätnásť rokov s kolegom vlastníme reklamnú agentúru. Takže detské sny sa mi v tomto smere moc nevyplnili. Ale asi to je aj dobre.
femme: Kedy a ako ste zistili že vy a motorky ste spojení „pupočnou šnúrou“?
Vladimír Hromkovič: Začalo to klasicky, ako bolo v minulosti bežné. Chlapec z dediny, každý mal v dvore pioniera. Och, len my sme mali babettu ktorú som otcovi kradol a zažil som na nej svoj prvý, doteraz a dúfam aj že navždy posledný pád na motorke. Ešte dnes si pamätám ako ležím doudieraný vo vani a počujem otca ako nadáva. Následoval teda môj vlastný pionier od suseda za 500 SK, s ním rôzne dedinské prerábky a jazdenia po poliach a lesoch. V pätnástich som hneď bežal urobiť vodičský na malú motorku a odvtedy už to je oficiálne hobby. Vekom sa motorky zväčšovali a menili, pribúdali jazdy, partia, motorkárske zrazy a zrazu som zistil, že v tom už dávno lietam a nejako nie je z tohto života cesty späť.
femme: Pamätáte si Vašu prvú jazdu na motorke? Aká to bola motorka? Akú máte motorku teraz?
Vladimír Hromkovič: Áno, bola to kamarátova babetta, mal som možno dvanásť rokov, bola krémová a bola to neskutočná rýchlosť a zážitok. Samozrejme ujo Lojzo mi nevysvetlil, že sa nebrzdí ako na starých bicykloch zašliapnutím dozadu a treba brzdiť brzdami na riadidlách. To som zistil až pred dreveným plotom (smiech).
Tak ako som hovoril, motorky sa menili a aj pribúdali. A bola doba, kedy nám doma s manželkou stálo v garáži aj päť motoriek. Keďže jazdí (teda pokiaľ práve nie je tehotná) aj ona, máme v garáži tri motorky Harley – Davidson.
femme: Ako ste sa dostali do klubu Iron Rams? Museli ste splniť aj nejakú tú výzvu ako to vo filmoch býva?
Vladimír Hromkovič: Motoklub Iron Rams sme založili spolu s priateľmi, s ktorými sme už predtým boli v inom klube, ale kvôli istým okolnostiam sme z neho postupne odišli a takmer hneď sme zistili, že sme ako sa hovorí bez duše.
Pôvodne sme už ani ďalší klub zakladať nechceli, ale zistili sme že bez seba a bez tohto sveta nejako nevieme fungovať. A tak vznikol klub Iron Rams – ako partia dlhoročných kamarátov, ktorí chceli spolu tráviť čas, cestovať a byť si rodinou. Hneď od začiatku sa k nám pridal aj kamarát z iného klubu, srdciar, veselá kopa a hlavne skvelý človek Honza, o ktorého sme však ešte pred oficiálnym vznikom klubu bohužiaľ tragicky prišli.
Do klubu sa nedostáva výzvou, ako vo filmoch. Je to otázka času a lojálnosti ku klubu (ochota pomáhať klubu, zúčastňovať sa akcií, pracovať na klube) a niekedy to môže trvať aj roky, kým sa človek stane plnohodnotným členom klubu.
Samozrejme aj pri vznikaní nového klubu existujú v „našom klubovom svete“ pravidlá za akých ďalší klub vznikne tak, aby patril do slovenskej motoscény. Takže ani my sme nevznikli zo dňa na deň.
femme: Ste v tomto klube prezidentom. Ako ste sa ním stali?
Vladimír Hromkovič: Keďže s chalanmi sme tvorili partiu už niekoľko rokov v inom klube, vzniklo to ich voľbou a demokratickým hlasovaním.
femme: Ako funguje motorkársky klub? Čo je zakázané a neodpustiteľné?
Vladimír Hromkovič: Motorkárske kluby fungujú tak ako aj hocijaké iné kluby, spolky, združenia. Majú svoje vnútorné pravidlá, prispôsobené danému klubu, ktoré si stanovili členovia.
A potom sú celoslovenské pravidlá, ktoré sú rovnaké pre všetky kluby na Slovensku, ktoré patria do Slovenskej Motoscény. Tieto pravidlá sa vyvíjajú už viac ako dvadsať rokov, ale ak má niekto predstavu, že je to ako v amerických filmoch, sklamem ho. Je to o jazdení, kamarátskych stretnutiach, samozrejme o zábave a relaxe.
femme: Jazdili ste po Amerike, či Austrálii. Ako ste dopravili svoju dvojkolesovú lásku cez veľkú mláku? Ako vyzeral váš trip?
Vladimír Hromkovič: Áno, okrem našich krásnych Slovenských a Európskych ciest som sa vďaka spolupráci s cestovnou agentúrou, ktorá sa zameriava na moto zájazdy po svete dostal k príležitosti niekoľko krát sprevádzať motorkárov za veľkou mlákou a zjazdiť tak jedny z najkrajších ciest na svete a niekoľko krát sa pozrieť aj na legendárnu Route 66. A ako vozím motorku za oceán? To je asi naozaj najbežnejšia otázka, ktorú dostávame. Prevážať motorky je v dnešnej dobe už nezmyselné, keďže tak ako auto požičovne po celom svete fungujú aj tie motorkové. Takže motorky si vždy požičiavame až na mieste, nejazdíme teda na svojich motorkách.
Každý trip je iný, pretože môžete sa vrátiť na jedno miesto aj desaťkrát, ale vždy to bude hlavne aj o partii ľudí s ktorou jazdíte a trávite čas, keď zosadnete z motoriek. Niekto si sadne tak, že nakoniec s vami absolvuje každý trip a máte ho už ako rodinu a potom je tu aj presný opak.
Kto pracuje s ľuďmi, vie o čom hovorím. Za tie roky som za sebou na motorkách mal stovky ľudí z celého Slovenska, ale aj Česka a iných krajín, ale vždy sa nájdu ľudia a zážitky, na ktoré rád spomínam.
V rámci týchto tripov som mal možnosť spať naozaj hocikde. V maličkých mestečkách, kde okrem hotela a benzínky nie je takmer nič, v krásnych westernových mestečkách, ale aj vo veľkomestách ako Los Angeles, Las Vegas, San Francisco, Melbourne, Sydney a podobne. Tak ako je to s mestami, je to aj s počasím. Keďže pri tých desiatkach tisíc kilometroch, rôznych pásmach a ročných obdobiach sa dá zažiť od sneženia v Grand Canyone, až po neskutočných +56C v Death Valley.
Samozrejme nesmieme zabudnúť na lejaky také, že priemerná rýchlosť na 8 prúdovej diaľnici je asi 15 km/h a z topánok máte solídne akvárium. Avšak v drvivej väčšine je počasie ideálne.
Agentúra pre ktorú jazdím robí širokú škálu zájazdov. Od tých, ktoré trvajú týždeň a sú tak povediac vstupnou bránou pre ďalšie zájazdy, keďže človek sa nabaží a pomerne často sa vracia na ďalšie zájazdy až po trojtýždňové špeciály naprieč USA, alebo Austrálsky okruh . Ten sme minulý rok absolvovali prvý raz a bol neskutočný, preto sa do Austrálie vrátime opäť aj budúci rok.
Ale ak si niekto povie, že ísť na týždeň jazdiť do USA je hlúposť, tak nemá pravdu. Za ten týždeň sa dá toho zažiť naozaj veľa a najazdí takmer 3000km. Okrem toho, že zažije Las Vegasský gíč, navštívime niekoľko národných parkov, Grand Canyon a samozrejme sen takmer každého motorkára Route 66.
A tu sa dostávame aj k jedlu, pretože to je tá vec, ktorá mňa po motorkách baví najviac a z každého tripu následne vláčim kopec korenín, jedál a nápadov, ktoré potom doma vyváram.
Amerika nie je len o hamburgeroch ako si každý predstavuje, ale dá sa tu ochutnať naozaj celý svet. Stačí sa len nebáť a skúšať to, čo niekedy aj nevyzerá najlepšie. Tak ako som ochutnal mušľovú polievku, a neviem sa jej dojesť - pričom mušle neznášam, alebo polievku z bravčového konečníka, aligátora , klokana, cez ozaj celú škálu jedál naprieč svet.
Za tých takmer 20 tripov by sa nazbieralo zážitkov naozaj strašne veľa, možno až raz budem starý a budem ovládať gramatiku, tak niekde o tom napíšem aj knihu. Aj keď drvivá väčšina zážitkov sú ozaj príjemné a rád na ne spomínam. Samozrejme sa nájdu aj tie, na ktoré tiež spomínam, teraz mi prídu občas aj vtipné, ale vtedy by mi nikto nestrčil ani zastrúhaný vlas do zadku.
Naposledy nás napríklad v NASA naháňala ochranka, keďže sme vbehli na motorkách tam, kam sme nemali. Vraj sme sa dopustili nejakého zločinu. Ale dopadlo to dobre a my sme si návštevu následne užili. Vždy je na čo spomínať a vždy sa dá zažiť niečo nové.
femme: Koľko km máte za sebou?
Vladimír Hromkovič: Tak za celý život je ťažko spočítať kilometre strávené v sedle motorky, ale sú to už pekné státisíce a dúfam, že ešte státisíce pribudnú.
femme: Akú cestu najbližšie mate na pláne?
Vladimír Hromkovič: V januári sme sa vrátili z tepla z Floridy a koncom marca odlietame na práve spomínaný krátky týždňový trip do Las Vegas a okolia. Cez leto pobehať kúsok Európy a v 25. januára sa vraciame opäť do Austrálie.
femme: Ako relaxujete, keď zrovna nejazdíte?
Vladimír Hromkovič: Ak sa dá, tak čo najviac cestujeme. S manželkou milujeme krátke spoznávacie tripy autom či letecky.
No a okrem toho milujem varenie (upratovanie už nie), vrátil som sa k rybám a samozrejme je to čas strávený s rodinou.
femme: Aký je váš najväčší motorkársky sen?
Vladimír Hromkovič: Nikdy som nemal najväčší motorkársky sen, ale teda ak by som si mohol vybrať, tak aby som mohol na motorke sedieť aspoň do osemdesiatky a stále veľa cestovať.
