Modrotlač sa u nás udomácnila natoľko, že sme nadobudli dojem, že sme ju aj vymysleli. Aj keď sa nám zdá modrotlač typicky slovenskou, jej pôvod je pomerne exotický.
Techniku modrotlače, blízku batike, spoznali na svojich ďalekých cestách holandskí obchodníci, od ktorých sa ju naučili nemeckí tlačiari a prostredníctvom nich sa modrotlač dostala aj k nám. Modrotlačové metráže boli dlhé obdobie cenené v šľachtických i meštianskych odevoch a ich ústup spôsobil až rozvoj textilného priemyslu, ktorý v 2. polovici 19. storočia, vďaka vynálezu žakárových krosien, priniesol zlacnenie vzorovaných tkanín. Modrotlač sa tak presunula do ľudového šatníka a stala sa trvalou súčasťou našich krojov. Zdomácnela u nás natoľko, že si ľudovú kultúru bez nej ani nevieme predstaviť.
Modrotlač však nie je len textília s drobných kvetinovým vzorom, predstavuje nám očarujúce poľovnícke námety, zimné krajinky i výjavy galantných dvojíc. Z modrotlače sa šili krojové súčasti i bytový textil a zo zvyškov sa vyrábali hračky. Motívy sa v ľudovom prostredí rozvetvili do mnohorakých miestnych podôb, podľa ktorých môžeme pomerne spoľahlivo zistiť dobu ich vzniku. Na tlačenie starších, väčších vzorov sa používali drevené (hruškové, orechové, javorové či čerešňové) formy. Drobnejšie, novšie vzory, tlačili formami s vbíjanými drôtikmi a plieškami, ktoré boli pre svoju trvanlivosť vhodnejšie aj na neskoršiu strojovú tlač. Naše najstaršie zachovalé modrotlače pochádzajú z Kremnice (1783) a Dobšinej (1784). Časom sa okrem modro-bielej verzie, pomocou rôznych rezerv, vyrábali aj modrotlače so žltým, tyrkysovým, oranžovým či bledomodrým vzorom.
Modrotlačiarske dielne boli všade tam, kde sa tkalo plátno a pretrvali v nezmenenej podobe až do 40-tych rokov 20. storočia. Po 2. svetovej vojne došlo k ich úbytku a po roku 2010 zanikla aj posledná dielňa majstra Trnku, o ktorej znovuzrodenie sa v poslednom období usiluje jej dedič.
Foto: www.ludovakultura.sk
