Cesta zemiakov po Európe bola však kľukatá. V roku 1533 priniesol Francesco Pizarro debničku zemiakov španielskemu kráľovi a ten niekoľko kusov venoval pápežovi. Pápež obdaroval zemiakmi holandského kardinála a od kardinála dostal zemiaky primátor mesta Leyden. Vďaka primátorovi sa dostal k zemiakom viedenský botanik Carol Clusius, ktorý ich pestoval vo viedenskej a frankfurtskej cisárskej záhrade ako vzácnu rastlinu.
Nevedomí Európania sa najskôr pokúšali konzumovať drobné zelené bobule z odkvitnutých zemiakových kvetov. Dochucovali ich, pripravovali na masle, varili s cukrom, makom, tvarohom i mäsom, ale zlepšeniu chuti nič nepomáhalo. Navyše, bobule sa ukázali byť jedovaté. Ľudská zvedavosť však spôsobila, že nakoniec boli "objavené" aj hľuzy na koreňoch zemiakov. Po ich upečení sa konečne prišlo na ten fatálny omyl!
Napriek tomuto poznaniu roľníci nechceli sadiť zemiaky a nepomáhali ani úradné nariadenia. Francúzsky kráľ sa teda rozhodol pre lesť. Na svojom panstve v Grenelle dal vysadiť veľký lán zemiakov a počas ich dozrievania nechal pole strážiť regimentom delostrelcov. Samozrejme, ľudia boli zvedaví, čo za vzácnosť to rastie na poli, že ju musia strážiť vojaci... a podľa očakávania začali chodiť zemiaky v noci kradnúť. Ozbrojení strážcovia podľa inštrukcií nikoho nechytili a zemiaky prudko zvýšili svoju cenu aj medzi roľníkmi...
