Na jej výraznú až petrolejovú vôňu si treba jednoducho zvyknúť.
Hľuzovky sa vyskytujú najmä v Stredomorí, napríklad v talianskom Piemonte, vo francúzskom Périgorde alebo práve v oblasti Istrijského polostrova.
Miestom, kde hľuzovky rastú je Motovunský les, ktorý patrí k posledným trom dubovým lesom v Stredomorí. Je preto chránený a akákoľvek činnosť, ktorá by mohla narušiť ekosystém lesa je zakázaná. S jedinou výnimkou, a to je zber hľuzoviek.
Tieto huby bývajú nepravidelného guľovitého až zemiakového tvaru, sú hrboľaté a nachádzajú sa 15 až 20 centimetrov pod zemou, čo sťažuje ich hľadanie. Človeku vo vyhľadávaní pomáhajú zvieratá s citlivejším čuchom, a to vycvičené prasiatka alebo psy. Tí hľuzovky nájdu vďaka pachu chemikálie, ktorú produkuje plodnica huby. Na Istrii preferujú špeciálne cvičené psy, pretože tie hubu, ktorej hodnota sa šplhá k tisíckam eur, nájdu, ale nezjedia ako prasiatka.
Údolie rieky Mirna, ktorá tečie cez Motovunský les, preslávilo tým, že sa tu našla najväčšia biela hľuzovka a so svojou hmotnosťou 1,310 kg bola v roku 1999 zapísaná aj do Guinessovej knihy rekordov. Vidieť ju môžete v Zigante Restaurant. Toto prvenstvo si držala dlhé roky, až kým v roku 2007 nevykopali bielu hľuzovku s hmotnosťou 1,5 kg v Taliansku.
Najdrahšími sú biele hľuzovky, ich cena sa šplhá až k 1200 eurám za kilo. Druhé miesto si drží hľuzovka čierna, ktorej cena dosahuje približne 900 eur za kilo. Túto hľuzovky môžeme aj tepelne upravovať a pridávať do cestovín, rizota, k hydine, ale tiež do omáčok, paštét alebo ju skombinovať s chuťou foie gras. S hľuzovkou sa pripravujú aj špeciálne dezerty, napríklad pre pravý istrijský zážitok môžete vyskúšať tiramisu so smotanou ochutenou hľužovkou. O týchto diamantoch kuchyne sa traduje, že majú afrodiziakálne účinky. Čierne hľuzovky dozrievajú počas celého roka, no tie biele len od polovice októbra do polovice novembra.
Hľuzovka biela – má príjemnú aromatickú vôňu a chuť, vyskytuje sa prevažne v ihličnatých alebo bukových lesoch a zreje od júla do septembra
Hľuzovka čierna (zimná) – patrí k najvyhľadanejšiemu druhu, má silnú arómu, na kuchynskú úpravu sú najvhodnejšie mladé plodnice a zreje na jeseň a zimu. Vyskytuje sa len vo Francúzsku a Taliansku
Hľuzovka letná – sa podobá druhu zimnej (čiernej), má však biele sfarbenie, jej vôňa je korenistá a silná a však nie natoľko, ako druh zimnej. Jemnejšou sa stáva sušením a vyskytuje sa v strednej Európe.
Hľuzovka dutá – je vnútri dutá, nepoužíva sa ako delikatesa, pretože je pomerne tuhá.
V Chorvátsku sa hľuzovky volajú tartufi a najznámejším východiskovým bodom je Zigante. Pre hostí organizujú vychádzku do blízkych lesov, špeciálne trénovaní psy hosťom ukážu, ako túto mimoriadne drahú pochutinu vyhrabú.
Hľuzovka na tanieri
Najskôr sa využívajú ako dochucovadlá či korenia. Po týždni zberu strácajú hľuzovky na intenzite. Na ľahkú tepelnú úpravu sú vhodné čierne hľuzovky a sú súčasťou plniek a paštét. Biele druhy by sa nemali tepelne upravovať a väčšinou sa používajú na nastrúhanie podobne ako syr parmezán.
Huby obsahujú antioxidanty a flavonoidy, majú protizápalový účinok. Hľuzovkový olej je prospešný pre srdce, znižuje krvný tlak, pomáha diabetikom stabilizovať hladinu krvného cukru – a dokonca skrášľuje pleť. Keďže obsahuje vitamín E, zaberá aj pri kožných problémoch, akné a psoriáze.
Zdroj foto: Freepik
